Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Lajos Mészáros: Československy (Slovensky) ustavny system
LAJOS MÉSZÁROS ČESKOSLOVENSKÝ (SLOVENSKÝ) ÚSTAVNÝ SYSTÉM Kľúčové slová: ústavnosť; jazykové práva menšín; Národná rada Slovenskej republiky; prezident Slovenskej republiky; Vláda Slovenskej republiky; Ústavný súd Slovenskej republiky; všeobecné súdy a prokuratúra. Charakter štátu je určený základnými pravidlami štátneho zriadenia, predovšetkým ústavou, ústavnoprávnym systémom a tým, ako garantuje štát uplatnenie základných ľudských práv a slobôd. V nasledujúcom texte načrtneme krátky prehľad ústavného vývoja Československa (Slovenska) so zvláštnym zreteľom na otázky týkajúce sa ľudských práv maďarskej menšiny a používania jej jazyka. Právnym predchodcom dnešnej Slovenskej republiky bolo niekdajšie Československo, ktoré svoj prvý zákon ústavného charakteru prijalo 28. októbra 1918. Týmto zákonom bolo vyhlásené založenie československého štátu. Za nositeľa československej suverenity zákon stanovuje Národný výbor, štátnu formu však ešte neurčuje, len konštatuje, že o nej sa rozhodne neskôr. V zmysle tohto ústavného zákona nový štát recipoval, prebral uhorský, resp. rakúsky právny poriadok, a tak sa v krajine ešte desaťročia udržal právny dualizmus aj dualizmus vo verejnej správe. Všetky samosprávne, štátne, krajské, okresné, obecné úrady a inštitúcie boli podriadené Národnému výboru, všetky úradné záležitosti sa povinne vybavovali podľa týchto recipovaných zákonov. Pred rokom 1918 dnešné územie Slovenska nemalo samostatný ústavnoprávny štatút - tvorilo integrálnu časť Uhorského kráľovstva. Tento stav pretrvával istý čas aj po vzniku prvého československého štátu napriek tomu, že Clevelandská dohoda, ktorú roku 1915 uzavreli české a slovenské zahraničné vlastenecké skupiny, predpokladala vznik federácie, Pittsburská dohoda z roku 1918 zas počítala s autonómiou Slovenska, v zmysle ktorej Slovensko malo mať samostatný parlament, výkonné a súdne orgány. Slovenská národná rada, ktorá združovala vtedajšie slovenské politické hnutia, sa vyhlásila za jediného reprezentanta slovenského národa a vo svojej Martinskej deklarácii slovenského národa z 30. októbra 1918 sa prihlásila k novovzniknutému Československu Činnosť Národného výboru bola ukončená v novembri 1918. Trinásteho novembra sa totiž Národný výbor pretvoril na Národné zhromaždenie, ktoré následne schválilo dočasnú ústavu. Dočasnou ústavou bola za štátnu formu stanovená republika a za formu vlády parlamentná demokracia s deľbou moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Československo nevzniklo ako národný štát Čechov a Slovákov, resp. „Čechoslovákov“, ale ako mnohonárodnostný štát, menšiny však po vzniku štátu nemali v Národnom zhromaždení zastúpenie. Prvý zákon Československej republiky, jeho dočasná ústava a ústavná listina (konečná ústava) prijatá roku 1920 tvorili ústavný základ štátu. Nová ústava bola utvorená podľa viacerých vtedajších konštitúcií. Najviac čerpala z ústavy Predlitavska, základného zákona Rakúsko-uhorskej monarchie z decembra 1867, konštrukciu parlamentarizmu čerpala z ústavy tretej Francúzskej republiky, preambula vznikla podľa amerického vzoru. Parlamentnú republiku navonok reprezentoval prezident republiky. Podľa ústavnej listiny vznikol dvojkomorový parlament, ale Podkarpatské autonómne zhromaždenie nikdy nebolo kreované. Vláda sa zodpovedala Národnému zhromaždeniu, samosprávy sa zodpovedali bezprostredne ľudu. Ústava obsahovala aj veľmi zvláštnu formu referenda (ľudového
