Tóth Károly - Végh László (szerk.): Emlékkönyv Arany A. László tiszteletére (Somorja, 2007)

Arany A. László művei

PSYCHOLOGICKÉ ZÁKLADY JAVOV BI LINGVISTICKÝCH

Táto istá otázka bola už dávno a kladne riešená v prejavovom štýle materiálnom i slovesnom v odbore folklóru, kde nielen v smere horizontálnom, ale aj v smere vertikálnom (susedstvo národnostné a sociálne vrstvy toho istého národa) pripúšťa sa základné zhodnotenie vzájomne cudzích prvkov a ako výsledok, vznik nových štruktúr, pravda, s určitou dominanciou pôvodných dielčich celkov a usúvzťažnenfe pôvodnej štruktúry. Takto sa vysvetľuje ináč nevysvetliteľne mimoriadne postavenie etnografických hraníc čo do látkového i formálneho bohatstva.

Základným problémom otázky dvojjazyčnosti je spor, ktorý sa vedie o to, či dvojjazyčnosť kolektíva (alebo aspoň jej značnej časti) môže mať také dôsledky, že jazyková norma s hľadiska sociologického inferiorne postavená pod vplyvom jazykovej normy dominantne postavenej môže zmeniť svoju štruktúru fonologickú, totiž, či ju môže ochudobniť, alebo (a to je hlavné) či ju môže obohatiť prvkami jazykovej normy dominantne postavenej.

Pomerne obecné je hľadisko, že možno považovať za dôsledok bilingvizmu preberanie lexík, ale nič viac. Povoľnejšie je stanovisko, ktoré už dopúšťa aj zmeny v štruktúre morfologickej. Ale zväčša sa nedopúšťa, žeby sa pod vplyvom dvojjazyčnosti mohla meniť štruktúra fonémická.4

Napriek tomuto stanovisku pod vplyvom konkrétnej jazykovej skutočnosti sú jazykospytci, ktorí pripúšťajú možnosť štrukturálneho vplyvu aj na fonémický inventár, ale len v smere negatívnom. Totiž dvojjazyčnosť má často za následok ochudobnenie sociologicky na čas inferiorne postavenej, ale ináč jazykové bohatšej štruktúry. Na pr. v stredoslovenských osadách s pozdnou nemeckou kolonizačnou vrstvou, ktorá pozdejšie splynula so slovenským substrátom, nepoznajú mäkké d, t, ň.5

Y preberanej otázke vidíme teda stály ústup prvotných výlučne odmietavých stanovísk. Už sa aj v morfológii pripúšťa možnosť štrukturálnej prestavby. Malá skupina jazykovedcov chráni už iba poslednú sféru, štruktúru fonémickú, hoci základná štúdia Jakobsonova zreteľne formulovala moderne štrukturálne stanovisko k tejto otázke.6 S hľadiska štrukturálneho sú tieto odmietavé stanoviská nezdôvodnené. Ich nesprávnosť cíti zvlášť bádateľ, pracujúci v živom jazykovom prostredí nárečovom. Úlohou je vytvoriť podľa možnosti jednotné, psychologicky zdôvodnené hľadisko jazykovedné v otázke javov dvojjazyčných, ktoré by pomáhalo správne chápať bilingvistické javy jazykové a ich podmienky pri praktickej práci v živom jazykovom prostredí.

Ujasnenie pomeru týchto dvoch vedeckých disciplín je potrebné, lebo majú čiastočne spoločný predmet a rysujú sa medzi nimi silné konvergentné tendencie čo do zásady i metódy, ba existuje medzi nimi určitá kauzálna pod-4 Oberpfalcer, o. c. 397—407.

5 E. P a u 1 i n y, Carpatica I, 1939, sv. 2, rada A, 309 n.

6 R. Jakobson, Prinzipien der historischen Phonologie, Travaux CLP IV, 1931, 247.

235