Bukovszky László (szerk.): Egy régió története a XI. századtól 1945-ig. Mátyusföld - Lokális és regionális monográfiák 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2005)
Helynévmutató
kracie a iných majetnejších zemepánov stretávame na Matúšovej zemi s vrstvou drobnej šľachty, do veľkej miery polarizovanej z hľadiska ich hospodárskej situácie. Väčšina z nich žila v mestečkách regiónu. V 17.-18. storočí žila pomerne početná vrstva takýchto zemanov v Galante, Kajali, Košútoch, Reči, Senci, Veľkom Bieli a vo Vlčanoch. V regióne v roku 1650 spísali 385, kým v roku 1723 zaznamenali 285 rodín zemanov. Reformné snahy 19. storočia vyvrcholili v Uhorsku v marci 1848. Nové zákony, schválené panovníkom 11. apríla 1848, vytvorili základy občianskej spoločnosti, avšak k ich uplatneniu v praxi kvôli zhoršeniu rakúsko-madärských vzťahov došlo len čiastočne. Rovnosť pred zákonom, volebné a zhromažďovacie právo a zrušenie urbárskych povinností poddaných malo aj napriek tomu obrovskú odozvu. Na jeseň 1848 bola krajina v plameňoch. V spojitosti s ozbrojeným útokom slovenského národného hnutia sa národná garda sformovaná v obciach Matúšovej zeme zúčastnila na zadržaní hurbanovcov v severozápadnej časti krajiny. Popri národnej garde začalo v novembri 1848 aj organizovanie regulérnej honvédskej armády. Nováčikovia z regiónu boli zaradení do 15. a 16. honvédskeho práporu, ktorý sa sformoval v Bratislave a Nitre. Cisársko-kráľovské jednotky mali už koncom decembra 1848 v dôsledku úspechov ich ťaženia pod kontrolou územia Matúšovej zeme ležiace na západ od Váhu. Počas úspešného protiútoku, ktorý začal v apríli 1849, honvédi zatlačili cisársku armádu spät na územie Matúšovej zeme, ležiace na západ od Váhu. Zásobovanie cisárskych vôjsk, pripravených na obranu, bolo pre obyvateľstvo regiónu čoraz väčšou ťarchou. V priebehu leta 1849 sa Matúšova zem stala strategickým územím kľúčového významu. Hlavné sily honvédskej armády zahájili koordinovaný útok proti cisárskej armáde, zoradenej za vážskou líniou. O niečo neskôr, počas bitky pri Žihárci 16. júna 1849, potom pri Tešedíkove 20.-21. júna povstalecké vojská pod vedením Artúra Gôrgeyho už zviedli len zúfalý boj proti prevahe cisársko-cárskych vojenských jednotiek. Po relatívne kľudnom období druhej polovice 19. storočia nasledovali krvavé udalosti nového storočia, ktoré vyústili do prvej svetovej vojny. Po prehratej vojne sa rozpadla dominantná stredoeurópska veľmoc, Rakúsko-uhorská monarchia a s ňou aj historické Uhorsko. V prvom januárovom týždni roku 1919 sa so súhlasom Dohody začala vojenská okupácia územia celého dnešného južného Slovenska. Demoralizovaná madärská armáda a národná garda sa na niekoľkých miestach pokúsila zadržať postupujúce české a slovenské vojenské jednotky (Diakovce, Galanta, Košúty, Veľká Mača, Veľké Úľany), ale väčšina obyvateľov regiónu prijala prichádzajúce vojská pokojne. Očakávala od nich predovšetkým dodržiavanie právneho poriadku a prítomnosť armády chápala len ako dočasné riešenie. Politické a mocenské vzťahy, vytvorené v prvej tretine 20. storočia, rozdelili dovtedy pomerne jednotnú Európu. Posilnením hospodárskej a politickej pozície Nemecka sa čoraz nástojčivejšie ozývali hlasy za vytvorenie novej Európy. Nevyriešené vnútropolitické a národnostné problémy Československa a čoraz silnejúci nemecký tlak zapríčinili rozpad republiky na jeseň roku 1938 v Mníchove. Zároveň čakala na svoje riešenie podľa ustanovení Mníchovskej dohody aj tzv. madärská otázka na Slovensku. V zmysle Viedenskej arbitráže sa to čiastočne aj uskutočnilo. Maďarmi obývané územie Matúšovej zeme sa po dvadsiatich rokoch dostalo spät do Madärska. Zrušila sa síce československá hegemónia, ale kvôli druhej svetovej vojne sa regiónu ani hospodársky ani spoločensky nepodarilo integrovať do pomerov v Madärsku. V druhej polovici 19. storočia vznikli v Uhorsku prvé politické organizácie, strany. Vtedajšiu stranícku štruktúru determinoval predovšetkým vzťah k rakúsko-madärskému vyrovnaniu. Vznik Československa v roku 1918 vytvoril úplne novú situáciu. Prvé madärské politické strany vznikli v súvislosti s parlamentnými volbami v roku 1920. Dominantnými politickými subjektmi s najširšou voličskou základňou boli na Matúšovej zemi 373
