Bukovszky László (szerk.): Egy régió története a XI. századtól 1945-ig. Mátyusföld - Lokális és regionális monográfiák 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2005)

Helynévmutató

Saliby. Medzi mestečkami má zvláštne postavenie Galanta so štatútom šľachtického mestečka. Podobne ako v iných regiónoch krajiny, aj na Matúšovej zemi tvorili prevažnú časí osídlenia dediny. Väčšina z nich bola až do roku 1848 poddanskými dedinami založenými na zvykovom práve. Popri poddanských dedinách bol však na Matúšovej zemi aj významný počet kuriálnych obcí. Žila v nich prevažne vrstva drobných zemanov. V prameňoch sa spomínajú už v 15.-16. storočí (Hrubá Borša, Kajal, Mača a Reca). V prvej polovici 18. storočia bolo v regióne takýchto obcí 20.

Listiny, hlavne prvé známe písomné pramene vydané v 11.-14. storočí, resp. v niekoľkých prípadoch aj v neskoršej dobe, prezrádzajú mnoho zo stredovekej histórie regiónu. Myslíme tu v prvom rade na právne postavenie, štruktúru majetku a pôvodné lokálne názvy obcí. Najväčšiu výpovednú hodnotu, ešte väčšiu než hmotné pamiatky, majú listiny vzťahujúce sa na obce regiónu vydané v období počiatkov spísomňovania v Uhorsku. Už v období 11.-12. storočia bol totiž na Matúšovej zemi pomerne vyspelý systém sídiel. Dávnu minulosť obcí regiónu potvrdzujú i najstaršie zachované listiny, ktoré okrem vedeckej hodnoty majú aj nenahraditeľnú kultúrno-historickú hodnotu. Takými sú zakladajúca listina opátstva v Panonhalme, vydaná kráľom Štefanom I. v roku 1002, ako aj listina majetkov zoborského opátstva z roku 1113 vydaná kráľom Kolomanom. Táto listina okrem toho, že obsahuje majetky opátstva spolu s popisom ich chotárov, prvýkrát spomína viacero obcí regiónu (Močenok, Veča, Trnovec nad Váhom, Dlhá nad Váhom, Horná Kráľová, Vlčany, Žiharec a Gáň). Väčšina zachovaných listín však pochádza až z 13. storočia, s čoraz rozsiahlejším spľsomňovaním a rozvinutou činnosťou kráľovskej kancelárie a hodnoverných miest.

Na konci 15. storočia, po smrti Mateja Korvina, nastalo obdobie veľkých bojov o kráľovský trón. Uhorské stavy venovali čoraz menšiu pozornosť osmanským Turkom, ktorí sa objavili na južných hraniciach kráľovstva. Táto nepripravenosť a roztrieštenosť stavov viedla k hanebnej porážke 29. augusta 1526 pri Moháči. Turecké vojská už za krátku dobu po bitke pri Moháči, v rokoch 1529-1530, plienili obce regiónu. Počas pätnásťročnej vojny na konci 16. storočia Turci neustále ohrozovali Matúšovu zem. Popri tureckom nebezpečenstve veľké pustošenie spôsobili aj vojenské akcie počas stavovských povstaní Štefana Bocskaya a Gabriela Bethlena. Po páde Nových Zámkov platili dediny a mestečká celého regiónu až po Veľké Úľany dane Turkom. Neustále turecké ohrozenie cisár Leopold I. kompenzoval vybudovaním obranného systému pozdĺž Váhu. Na základe toho vybudovali v Šali v roku 1665 vojenskú pevnosť, neskôr opevnili aj kaštieľ a vo Vlčanoch vybudovali obranné valy. V susednej Galante okrem opevnenia dvoch kaštieľov obkolesili mestečko ohradou. Najvýznamnejším strategickým bodom bol šintavský hrad, ktorý sa Turkom nikdy nepodarilo obsadiť. Po vyhnaní Turkov bolo v čase Rákocziho povstania toto územie v rokoch 1703-1708 pod kontrolou kuruckých vôjsk. Bercsényi so svojou armádou v decembri 1703 utáboril v Seredi a v jej okolí, v nasledujúcom roku v Sládkovičove, v roku 1705 v okolí Galanty a neskôr v Jelke. Neutíchajúce vojnové udalosti a ich následky znamenali veľkú záťaž pre obyvateľstvo, ktoré tu ešte zostalo. Satmársky mier, ktorým bolo povstanie ukončené, znamenal začiatok obnovy krajiny, ktorej sprievodným znakom boli nielen hospodárske premeny, ale aj zmeny v etnickom zložení obyvateľstva.

Po bitke pri Moháči, od polovice 16. storočia, mali neustále boje o trón a vojna s Turkami za následok aj vytvorenie novej šľachtickej vrstvy - society v Uhorsku. Miesto Grófov zo Svätého Jura a Pezinka, šľachtických rodov Serédyovcov, Báthoriovcov a Thurzovcov postupne v regióne zaujali nové, do popredia sa dostávajúce šľachtické rody. Rod Pálffyovcov večných hlavných županov Bratislavskej župy a Eszterházyovci z Galanty sa na základe kráľovských donácií zostali až do 20. storočia najvplyvnejšími šľachtickými rodmi nielen v regióne, ale v celej krajine. V 16.-17. storočí sa okrem šľachtickej aristo372