Bukovszky László (szerk.): Egy régió története a XI. századtól 1945-ig. Mátyusföld - Lokális és regionális monográfiák 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2005)

Helynévmutató

Saliby. Medzi mestečkami má zvláštne postavenie Galanta so štatútom šľachtického mestečka. Podobne ako v iných regiónoch krajiny, aj na Matúšovej zemi tvorili prevažnú časí osídlenia dediny. Väčšina z nich bola až do roku 1848 poddanskými dedinami zalo­ženými na zvykovom práve. Popri poddanských dedinách bol však na Matúšovej zemi aj významný počet kuriálnych obcí. Žila v nich prevažne vrstva drobných zemanov. V pra­meňoch sa spomínajú už v 15.-16. storočí (Hrubá Borša, Kajal, Mača a Reca). V prvej polovici 18. storočia bolo v regióne takýchto obcí 20. Listiny, hlavne prvé známe písomné pramene vydané v 11.-14. storočí, resp. v nie­koľkých prípadoch aj v neskoršej dobe, prezrádzajú mnoho zo stredovekej histórie regió­nu. Myslíme tu v prvom rade na právne postavenie, štruktúru majetku a pôvodné lokál­ne názvy obcí. Najväčšiu výpovednú hodnotu, ešte väčšiu než hmotné pamiatky, majú lis­tiny vzťahujúce sa na obce regiónu vydané v období počiatkov spísomňovania v Uhorsku. Už v období 11.-12. storočia bol totiž na Matúšovej zemi pomerne vyspelý systém sídiel. Dávnu minulosť obcí regiónu potvrdzujú i najstaršie zachované listiny, ktoré okrem vedec­kej hodnoty majú aj nenahraditeľnú kultúrno-historickú hodnotu. Takými sú zakladajú­ca listina opátstva v Panonhalme, vydaná kráľom Štefanom I. v roku 1002, ako aj listi­na majetkov zoborského opátstva z roku 1113 vydaná kráľom Kolomanom. Táto listina okrem toho, že obsahuje majetky opátstva spolu s popisom ich chotárov, prvýkrát spo­mína viacero obcí regiónu (Močenok, Veča, Trnovec nad Váhom, Dlhá nad Váhom, Horná Kráľová, Vlčany, Žiharec a Gáň). Väčšina zachovaných listín však pochádza až z 13. sto­ročia, s čoraz rozsiahlejším spľsomňovaním a rozvinutou činnosťou kráľovskej kancelárie a hodnoverných miest. Na konci 15. storočia, po smrti Mateja Korvina, nastalo obdobie veľkých bojov o krá­ľovský trón. Uhorské stavy venovali čoraz menšiu pozornosť osmanským Turkom, ktorí sa objavili na južných hraniciach kráľovstva. Táto nepripravenosť a roztrieštenosť stavov viedla k hanebnej porážke 29. augusta 1526 pri Moháči. Turecké vojská už za krátku dobu po bitke pri Moháči, v rokoch 1529-1530, plienili obce regiónu. Počas pätnásťroč­nej vojny na konci 16. storočia Turci neustále ohrozovali Matúšovu zem. Popri tureckom nebezpečenstve veľké pustošenie spôsobili aj vojenské akcie počas stavovských povsta­ní Štefana Bocskaya a Gabriela Bethlena. Po páde Nových Zámkov platili dediny a mes­tečká celého regiónu až po Veľké Úľany dane Turkom. Neustále turecké ohrozenie cisár Leopold I. kompenzoval vybudovaním obranného systému pozdĺž Váhu. Na základe toho vybudovali v Šali v roku 1665 vojenskú pevnosť, neskôr opevnili aj kaštieľ a vo Vlčanoch vybudovali obranné valy. V susednej Galante okrem opevnenia dvoch kaštieľov obkolesi­li mestečko ohradou. Najvýznamnejším strategickým bodom bol šintavský hrad, ktorý sa Turkom nikdy nepodarilo obsadiť. Po vyhnaní Turkov bolo v čase Rákocziho povstania toto územie v rokoch 1703-1708 pod kontrolou kuruckých vôjsk. Bercsényi so svojou armá­dou v decembri 1703 utáboril v Seredi a v jej okolí, v nasledujúcom roku v Sládkovičove, v roku 1705 v okolí Galanty a neskôr v Jelke. Neutíchajúce vojnové udalosti a ich násled­ky znamenali veľkú záťaž pre obyvateľstvo, ktoré tu ešte zostalo. Satmársky mier, ktorým bolo povstanie ukončené, znamenal začiatok obnovy krajiny, ktorej sprievodným znakom boli nielen hospodárske premeny, ale aj zmeny v etnickom zložení obyvateľstva. Po bitke pri Moháči, od polovice 16. storočia, mali neustále boje o trón a vojna s Tur­­kami za následok aj vytvorenie novej šľachtickej vrstvy - society v Uhorsku. Miesto Grófov zo Svätého Jura a Pezinka, šľachtických rodov Serédyovcov, Báthoriovcov a Thurzovcov postupne v regióne zaujali nové, do popredia sa dostávajúce šľachtické rody. Rod Pálffyovcov večných hlavných županov Bratislavskej župy a Eszterházyovci z Galanty sa na základe kráľovských donácií zostali až do 20. storočia najvplyvnejšími šľachtickými rodmi nielen v regióne, ale v celej krajine. V 16.-17. storočí sa okrem šľachtickej aristo­372

Next

/
Thumbnails
Contents