Bukovszky László (szerk.): Egy régió története a XI. századtól 1945-ig. Mátyusföld - Lokális és regionális monográfiák 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2005)
Helynévmutató
Matúšova zem II Dejiny jedného regiónu od 11. storočia do roku 1945 Résumé Publikácia vychádza zo súhrnu známych a všeobecne prijatých vysvetlení' pojmu Matúšova zem. Berie ako základ prírodno-geografickú oblasť piatich sídiel so štatútom mesta: Galanta, Senec, Sereď, Sládkovičovo a Šaľa. Označené územie sa podľa zákona č. 378/1922 Sb. z. a n. takmer úplne zhoduje s administratívnym členením oblasti, s bývalými okresmi Galanta a Šaľa. Zjednodušene: táto publikácia si postupujúc od západu smerom na východ od Senca až po Močenok, po línii sever-juh zase od Serede po Neded berie pod lupu dejiny regiónu od obdobia vlády Arpádovcov až do konca 2. svetovej vojny. Názov Matúšova zem („terra Mathei“), ktorý sa vyskytuje v písomných prameňoch zo 14. storočia (1384) označoval majetky Matúša Čáka až od Nedľc v Trenčianskej stolici. Na základe prameňov zo začiatku nasledujúceho storočia možno usudzovať, že označenie Matúšova zem sa v rámci Bratislavskej stolice vzťahovalo na isté samosprávne územie („comitatus de Mathyvsfelde"). V súpise desiatkov z roku 1545 sa už stretávame s označením „Mathvsfelde districtus". Z týchto troch údajov je zrejmé, že v priebehu dvoch storočí pojem Matúšova zem, označujúci daný región, znamenal čoraz menšiu prírodno-geografickú, resp. administratívnu jednotku. Samotný prívlastok „matúšovozemský“ (maď. „mátyusföldi”) od 17. storočia slúžil zároveň aj na rozlíšenie obcí s rovnakým názvom. Taký bol napríklad prípad dnešnej Mostovej (maď. Hidaskürt), ktorý pramene uvádzajú ako „Mátyusföldi Kürt", alebo susednej Čiernej Vody (maď. Feketenyék), ktorý sa v neskorších prameňoch spomína ako „Mátyusnyék”. Matúšova zem ako prírodno-geografická oblast, v priebehu historického vývoja, s výnimkou dvoch krátkych období, nikdy netvorila samostatný administratívny celok. V procese vytvárania kráľovských komitátov, šľachtických stolíc a neskôr municipálnej správy bola deliacou hranicou regiónu rieka Váh, resp. Mŕtve rameno Váhu. Územie na západ od tejto prirodzenej hranice patrilo k Bratislavskej, na východ od rieky k Nitrianskej stolice. Župné zriadenie v období Československej republiky porušilo po stáročia pretrvávajúcu historickú tradíciu. Od 1. januára 1923 bol okres Šaľa, patriaci dovtedy do Nitrianskej župy, administratívne pričlenený k Bratislavskej župe. Odhliadnuc od administratívneho systému obdobia Bachovho absolutizmu sa prvýkrát stalo, že celý región bol pod spoločnou župnou správou. Tento stav bol platný aj po Viedenskej arbitráže, keď podľa municipálnej správy okres Galanta a Šaľa administratívne bol začlenený do dočasne administratívne spojenej Nitriansko-Bratislavskej župy. V priebehu tisícročia nevzniklo v regióne ani jedno slobodné kráľovské mesto. V rôznych historických obdobiach sa tu stretávame s odlišným počtom mestečiek (oppidum). Výsady, získané od panovníka alebo od zemepána, zabezpečovali priaznivé podmienky pre ich rozvoj. Ich prostredníctvom sa z nich vytvorili menšie hospodárske a obchodné centrá. V 18.-19. storočí bolo v regióne spolu 9 mestečiek: Abrahám, Galanta, Močenok, Senec, Sereď, Sládkovičovo, Šaľa, Šintava a Vlčany. V 15. storočí sa v písomných prameňoch spomínajú s výsadami mestečka aj Veľké Úľany a v 16. storočí Horné 371
