L. Juhász Ilona: Rudna. I. Temetkezési szokások és a temetőkultúra változásai a 20. században - Lokális és regionális monográfiák 2. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)
10. Függelék
domu, kde bol zosnulý, ale v prípade dvoch občianskych pohrebov - v roku 1966 a v roku 1977 - vystavili mŕtveho už v miestnom kultúrnom dome. V oboch prípadoch sa jednalo o ľudí, ktorí mali vedúce postavenie v miestnej železorudnej bani. Častým účastníkom cirkevných aj občianskych pohrebov bol dychový orchester rožňavskej bane, ktorí hral zadarmo na pohreboch baníkov. Vždy zaznela aj banícka hymna. Nakoľko sa orchester po zmene režimu v roku 1989 rozpadol, banícka hymna znie na pohreboch odvtedy z reproduktorov z domu smútku. Pokým fungovala miestna železorudná baňa, zhotovovali pre zosnulých baníkov vždy tzv. “dvojitú truhlu", ktorú miestni obyvatelia nazývali aj “futura". V skutočnosti sa nejednalo o truhlu, ale o obloženie vnútra hrobovej jamy doskami, ktorú po vložení samotnej truhly zakryli ďalšími doskami. Tento spôsob pochovávania je vlastne ďalším rozvinutím podmolového pochovávania a predchodcom betónových krýpt. Tých baníkov, ktorí vlastnili slávnostný banícky odev ešte zpred roku 1945, v ňom aj pochovali. Rozdiely medzi pohrebnými obyčajmi príslušníkov rôznych vekových skupín boli v prvej polovici storočia väčšie ako v posledných desaťročiach storočia. Viac ako dve desaťročia už nie je zvykom ponímať pohreb slobodného mladého človeka ako náhradnú svadbu. V súčasnosti už aj kary takmer úplne zanikli. Pokým v prvej polovici storočia boli takmer pravidlom, a tých, ktorí kar neusporiadali, obyvatelia ohovorili, po zmene režimu v roku 1989 kary takmer z roka na rok zanikli. V poslednom desaťročí mnohí zostali nezamestnaní a aj ceny výrazne stúpli. V období po druhej svetovej vojne sa kary čoraz zriedkavejšie konali v dome. Miestom konania karu bol buď miestny kultúrny dom alebo požiarna zbrojnica. Tú využili najmä pre príslušníkov požiarneho zboru, nakoľko pre nich poskytlo vedenie zboru miestnosť zdarma. Niekoľko karov sa vyrovnalo až svadbe. V obci fungujú dva pohrebné spolky. Obidva vznikli v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Jeden, tzv. obecný spolok, vznikol v roku 1920, druhý, betliarsky, v roku 1928. Každý spolok má vlastnú zástavu. Predstavitelia spolku sa zúčastňujú na pohrebe každého zo svojich členov. Zástavu nesú v čele sprievodu a po spustení truhly ňou trikrát mávnu nad hrobom na znak rozlúčky. Pohrebné obyčaje Maďarov a Slovákov sa vpodstate v ničom nelíšia. Pohreby katolíkov, evanjelikov a.v. a kalvínov sa zčasti Ißia vyplývajúc z odlišností predpisov jednotlivých cirkví. Katolíci cestou nespievajú, evanjelici a.v. áno a kalvíni len pri bráne cintorína, respektíve v súčasnosti pri vychádzaní z domu smútku. Spievajú pieseň, ktorá začína slovami : “Szent hely ez a temető... “ (čo v preklade znamená : Sväté miesto je tento cintorín ... ). Táto pieseň sa nenachádza v spevníku a nepoznajú ju ani v okolitých obciach. U kalvínov fungovala na začiatku storočia obyčaj, pri ktorej jeden veniec z pohrebu vystavili v kostole. Nepodarilo sa však zistiť, či sa táto obyčaj týkala všetkých pohrebov, alebo len tých, na ktorých pochovávali človeka, ktorý mal významnejšie postavenie v cirkevnom živote. V skúmanej obci sa pohreby obyvateľov rómskeho pôvodu v súčasnosti už len málo líšia od pohrebov majoritného obyvateľstva. Najzjavnejším rozdielom je, že s pohrebným sprievodom kráča aj orchester, ktorý hrá počas celej cesty. Obyvatelia rómskeho pôvodu mali doposiaľ výhradne len cirkevné pohreby. Ďalší rozdiel sa viaže ku karu. Rómovia osobitne ľudí nepozývajú, každý je vítaný. Na rozdiel od majoritného obyvateľstva, ktoré na kare ponúka nevarené jedlo, Rómovia podávajú varené jedlá. Odlišnosť sa vyskytuje aj v strážení mŕtveho, ktoré trvá tri dni. Podľa mojich informátorov, v prvej polovici storočia sa pohreb Rómov líšil aj vtom, že oni prinášali k hrobu aj jedlo a počas obradu nahlas vzlykali a hádzali ša o zem. V súčasnosti čitateľné nápisy na náhrobníkoch Rómov sú výhradne v slovenskom jazyku. Ich poverové predstavy sa zhodujú s predstavami majoritného obyvateľstva. Zaznamenala som len menšie odchýľky. Strach pred “múlo“ (smrť v miestnom jazyku Rómov) je u nich silnejší, hoci neskôr mal už tento jav klesajúcu ten331
