Viga Gyula (szerk.): Kisgéres. Hagyomány és változás egy bodrogközi falu népi kultúrájában - Lokális és regionális monográfiák 1. (Somorja-Komárom, 2014)
Viga Gyula: Kisgéres. Hagyomány és változás egy bodrogközi falu népi kultúrájában (Összegzés helyett)
v obci boli väčšinou malé roľnícke hospodárstva, a v 1. polovici nášho storočia v skutočnosti nebol tu ani jeden veľký gazda. Hrozno a ovocie prinášalo, popri sebestačnosti niekedy na úkor vlastnej spotreby, značný zisk. Ozajstný mobilný kapitál ale znamenal hovädzí dobytok, najmä výkrm a predaj volov. Do obchodných vzťahov rozhodujúcim spôsobom zasahovali politické diania 20. storočia. Trianonská zmluva zbavila krajinu o organickú kompaktnosť: severná časť Medzibodrožia sa stala hraničnou oblasťou Československa, a jeho južná časť zase hraničnou oblasťou Maďarska. Po niekoľkých rokoch po Viedenskej arbitráži sťažovala situáciu ďalšia modifikácia oblastí stredoeurópskych štátov: nová štátna hranica Sovietskeho zväzu odrezala Horné Medzibodrožie aj od Zakarpatska. Takto sa stratili trhové možnosti nielen v rámci materskej krajiny, ale aj miesta jarmokov v Zakarpatskú, ktoré boli významné zvlášť v obchodovaní s dobytkom. Malý Horeš sa takto dostal do ozajstného vákua, do hospodárskeho vreca, podobne ako ostatné pohraničné obce Medzibodrožia. Toto všetko iba čiastočne zmierňoval fakt, že práve v dôsledku regionálnych zmien sa miestnym centrom stal Kráľovský Chlmec a čiastočne zúžitkoval nadbytočné množstvo potravín okolitých obcí, medzi nimi aj Malého Horeša. Sotva sa mýlime, ak fakt skorého rozšírenia spôsobu spoločného hospodárenia vysvetľujeme v rámci miestnej spoločenskej štruktúry a hospodárskych podmienok dnes za takú danosť, ktorá nielen iba pre Malohorešanov, ale aj pre obyvateľov okolitých obci nemá alternatívu. Ťažké sociálne postavenie v skutočnosti nikdy neumožňovalo iné tendencie a isté očakávania aj konzervovalo. Nesporným faktom je ale, že väčšina obyvateľov Malého Horeša neporovnateľne žije na vyššej životnej úrovni, ako ich predkovia pred 2. svetovou vojnou a to nemožno jednoducho vysvetliť iba „pokrokom,, druhej polovice 20. storočia. Premeny v rámci pracovne zaťaženej roľníckej spoločnosti tu možno sledovať vo viacerých súvislostiach. Nie je to ale diskutabilné, že pozitívny vzťah k práci a pôde Malohorešania - zvlášť členovia staršej generácie - si zachovali aj počas spoločného hospodárenia. Práve táto skutočnosť ich napomáhala v tom, že obec nebola svojím okolím jednoducho iba uznávaná, ale z viacerých hľadísk slúžila ako vzor pre okolité obce, napriek tomu, že ich obyvateľstvo v skorších obdobiach z tejto vlastnosti sa Malohorešanom vysmievalo. Nutné spoločné hospodárenie, ktoré súčasne vytváralo výhodné podmienky k rozriešeniu extrémnych protirečivostí skoršej vlastníckej štruktúry, a naďalej uchovávaný pozitívny vzťah k pôde a práci vytvárali výhodnú pozíciu Malohorešanom aj v zmenených podmienkach a zároveň prelomili konzervatívne roľnícke tradície: v procese osvojenia si buržoáznej hospodárskej politiky Malohorešania dobehli tie obce regiónu, ktoré sa skôr modernizovali. Hmotná kultúra obce sa celkovo stotožňovala s materiálnou kultúrou roľníctva Medzibodrožia a severovýchodného Maďarska. Rozšírenie pestovania obilovín a okopanín, resp. premena chovu dobytka s pasením - v jednej polovici kalendárneho roka - na maštaľný chov sa vyznačovali podobnou kultúrou mobílií, ako v iných obciach regiónu. V podstate súčasne s tými procesmi sa odohrávala aj modernizácia získavania obilia. Nástroje a technika spracovávania a spotreby zväčša boli totožné s nástrojmi a technikami zaužívanými obyvateľstvom kalvínskeho vierovyznania okolitých obcí. Menší okruh tvorila však spotreba 313
