Viga Gyula (szerk.): Kisgéres. Hagyomány és változás egy bodrogközi falu népi kultúrájában - Lokális és regionális monográfiák 1. (Somorja-Komárom, 2014)

Viga Gyula: Kisgéres. Hagyomány és változás egy bodrogközi falu népi kultúrájában (Összegzés helyett)

Obyvateľstvo Malého Horeša, ktoré na základe prameňov z 18. storočia bolo ešte považované-spolu s ostatnými obcami Medzibodrožia prepletaného hustou sieťou riek a potokov-za ľud so slabými poľnohospodárskymi danosťami, v 2. polovici 19. storočia v dôsledku regulácie vodných tokov a v menšej miere v dôsledku klčovania lesov rozširovalo, súčasne obrobilo a zúrodnilo chotár a tým si rozšírilo rámec svojej činnosti. Dominantou životného spôsobu sa jednoznačne stalo dvojpoľné hospodárenie, obzvlášť pestovanie obilia a chov dobytka, ktorý sa uskutočnil čiastočne na pasienkoch iných obcí. V 1. polovici 20. storočia sa obyvateľstvo usilovalo o rozšírenie rozlohy pasienkov, ktoré sa mu čiastočne podarilo realizovať kúpou. V chove kŕmneho dobytka ale svojrázny význam malo aj získavanie sena v majeri Kerestúr. Spôsob gazdovania a využívania majera Kerestúr dodával hospodárskej činnosti obce svojskú dvojstrannosť. Charakter hospodárenia v podstate bol podobný k spôsobu rozšírenému v okolitých obciach Medzibodrožia a severovýchodného Maďarska v 19-20. storočí: zintenzívňovanie pestovania plodín postupne modifikovalo štruktúru chovu dobytka s pasením, resp. umožňovalo prostredníctvom pestovania krmovín chov väčšieho stavu dobytka. V obciach Medzibodrožia nebola reč o tom, že by chov dobytka s pasením stratilo kvôli zmene v štruktúre poľnohospodárstva svoju skoršiu krmovinovú bázu, ale regulácia vodných tokov a likvidácia veľkej časti neúrodného územia v skoršom období umožnili rozšíriť rozlohu pasienkov a ornej pôdy. Toto obdobie v dôsledku zrušenia poddanstva a veľmi pomalému procesu vytvárania buržoázie ale spôsobilo naraz extenzívne i intenzívne hospodárske procesy. Rovnováha chovu dobytka a obrábania pôdy vo využívaní chotára bola značne odmeraná, chov kŕmneho dobytka, ktorý znamenal vysoké zisky, väčšinou bol vytlačený z chotára obce: podobne ako aj v iných obciach Medzibodrožia, vyháňali dobytok od jari do jesene na pasienky iných obcí. Produkcia krmovín v poľnohospodárstve zabezpečovala chov dobytka ešte aj v druhej polovici kalendárneho roka iba veľmi slabo.

Pre Malý Horeš bolo charakteristické pestovanie skorých zemiakov, ktoré malo vplyv nielen na výkrm dobytka, ale značný zisk znamenalo aj pre roľnícke hospodárstva. Zo štruktúry chovu hovädzieho dobytka vyplývalo, že ako ťažný dobytok sa prevažne až do 2. svetovej vojny využíval hovädzí dobytok, čo spolu s možnosťami jeho predaja konzervovalo chov veľkorohých uhorských stepných volov.

Svojrázne podmienky pre obyvateľstvo obce poskytovala však Chlmecká hora, kde v 1. polovici nášho storočia pestovali vinič zväčša na vlastnú potrebu. Pestovanie viniča sa od polovice nášho storočia stalo čoraz intenzívnejším odvetvím, v tomto procese zohrávalo viacerým spôsobom úlohu aj spoločné hospodárenie. Napriek jeho extenzívnej technike a zloženiu druhov, významný zisk poskytovala obyvateľstvu vo vinici aj úroda čerešní. Investície do ich náročnejšieho pestovania sa malohorešským roľníkom už ale zdali nežiaducimi. Víno a charakteristický pivničný rad dnes je už symbolom obce a tu žijúcich ľudí.

Geografickú polohu obce z hľadiska dopravy možno považovať v podstate za výhodnú. Po cestnej komunikácii a prostredníctvom železničnej stanice vo Veľkom Horeši aj po železničnej trati malo obyvateľstvo dobré možnosti na výmenu tovarov. V rámci hospodárskeho života obce mal obchod veľký význam, napriek tomu, že

312