Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

Obvykle sme si neuvedomovali, ale aj slovenskí' etnografi robili výskumy v kruhu Slovákov na území, znovu pripojenom k Maďarsku. Kvôli porovnávacej hodnote výsledkov však nesmieme zabudnúť ani na túto skutočnosť. V ročenke Matice slovenskej Národopisný sborni'U z roku 1943 podáva Václav Melichar správu o výsledkoch svojich výskumov na slovenskom jazykovom ostrove v oblasti, pripojenej k Maďarsku, na trati Nové Zámky - Levice. Na začiatku štyridsiatych rokov robil terénny výskum v dvoch lokalitách, v Podhájskej a Mani, a vo svojej krátkej štúdii publikuje slovensky porozprávanú rozprávku od cigánskeho rozprávača v Podhájskej (Melichar 1943).

4. Maďarský národopisný výskum v rokoch 1949-1989

Utrpenia po druhej svetovej vojne, ak je to možné, sa ešte citlivejšie dotkli maďarského kultúrneho rozvoja na Slovensku, než tie po roku 1918. Ak to všetko zúžime na národopisný záujem, zisťujeme, že prakticky nezostal v našich regiónoch človek, ktorý bytu vedel pokračovať vo svojej výskumnej práci z rokov pred a počas vojny (Antal Khín, János Manga, Viktor Szombathy, Kálmán Tichy sa usadili v Maďarsku, László A. Arany a János Thain boli nútení zanechať akúkoľvek národopisnú výskumnú činnosť). Znovu bolo treba počkať, aby vyrástla generácia, ktorá s vážnym záujmom o národopis postupne vie vytvoriť nielen svoje výskumné metódy, ale aj inštitúcie, organizácie. Na to pravda, do konca pojednávaného obdobia, spoločensko-politické podmienky neboli vždy priaznivé, ale - ako uvidíme - predsa sa zrodili dôležité výsledky.

4.1. Inštitúcie národopisného výskumu (národopisná muzeológia)

Popri hľadaní teoretických východísk a popri programových publikáciách (o ktorých už bola reč v podkapitole II: 1. 3.), ba často navzdory nim, s väčšou či menšou pravidelnosťou, v inštitucionálnom rámci, alebo - častejšie - z vlastnej, osobnej iniciatívy prebiehali národopisné výskumy, terénna práca. Napriek tomu teda, že už spomenutý ústredný organizačný rámec sa do konca pojednávaného obdobia, teda do roku 1989 nevytvoril (nemohol vytvoriť), pri hodnotení týchto štyroch desaťročí tiež môžeme hovoriť o konkrétnych výsledkoch (viď: Liszka 1990f).

Takmer každé zo skôr pôsobiacich vidieckych (okresných) múzeí prežilo vojnové roky s väčšími či menšími škodami. K tomu prispela ešte i skutočnosť, že v roku 1945 na základe nariadenia Slovenskej národnej rady a príkazu Povereníctva vnútra boli rozpustené všetky civilné združenia, medzi nimi aj muzeálne spolky. Pre muzeológiu to bolo veľkou pohromou, lebo predtým práve tieto muzeálne spolky, spoločnosti udržiavali múzeá.

V Komárne vzal do svojich rúk záležitosť múzea riaditeľ školy, neskôr významný archeológ, Mikuláš Dušek a už v roku 1946 mohol predstaviť muzeálne zbierky návštevníkom. Takže keď v roku 1947 Zväz slovenských múzeí rozhodol o tom, že treba zriadiť okresné múzeá, komárňanské už prakticky existovalo, i

79