Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

Intézet]. O konkrétnej činnosti tejto inštitúcie vieme, žiaľ, veľmi málo. Z láskavej ústnej informácie Istvána Szôkeho viem, že na zakladajúcej schôdzi sa okrem archeológa Bélu Szôkeho zúčastnil aj jazykovedec Béla Kálmán a Béla Sulán, ako aj Lajos Nagy, Gyula Décsy a István Szőke.

„Na Malej nížine viacerí výskumníci už dávnejšie robia výskumy ľudu. Týchto samostatne pracujúcich, avšak hodnotné čiastkové práce vykonávajúcich bádateľov bolo treba v mene spoločného cieľa zapojiť do spoločnej práce. Čiže bolo treba postarať sa o inštitúciu, ktorá by zapojením ďalších síl zhromaždila bádateľov do jednotného rámca, by usmerňovala výskumnú činnosť na základe predbežných dohôd, poskytovala by štipendiá a zdokonaľovala by ich činnosť poskytovaním takých prostriedkov, ktoré by si jednotliví bádatelia nevedeli zabezpečiť, hoci bez nich si už moderné skúmanie ľudu nevieme predstaviť (dobrý fotoaparát, úzky film, fonograf, vedecká knižnica atď.). Zdalo sa teda nevyhnutné v záujme inštitucionálneho zabezpečenia tejto práce zriadiť ústav na výskum ľudu. S vedomím toho založilo celoštátne ústredie Széchenyiho maďarského kultúrneho spolku na jar tohto roku Ústav pre výskum Malej nížiny so sídlom v Nových Zámkoch. Tu treba poznamenať, že ak hovoríme o Malej nížine, myslíme tu len územie severne od Dunaja, ktorého centrom sú Nové Zámky. Územie činnosti Ústavu zahrňuje v sebe celú oblasť Nitrianskej a Bratislavskej župy, ako aj veľkú časť Tekovskej, Hontianskej, Komárňanskej a Ostrihomskej župy [v podstate išlo teda o dnešnú Podunajskú nížinu. Pozn. J. L.]. Územie na juh od Dunaja by malo patriť do oblasti pôsobnosti Zadunajského Vedeckého ústavu, založeného v Pätikostolľ.”

(Vas zost. 1943, 156-157)

V pracovnom pláne inštitúcie boli obsiahnuté archeologické, historické, národopisné a jazykovedné výskumy, ako aj zostavenie bibliografie Podunajskej nížiny. Z týchto veľkolepých plánov sa uskutočnilo len veľmi málo a vo všeobecnosti sa zdá, že v rámci tejto ustanovizne nepriebiehala príliš čulá vedecká činnosť. Tých niekoľko publikácií, ktoré vyšli v edícii Kisalföldi Közlemények, môžeme považovať skôr za individuálne podnety, než za plod inštitucionálnej práce (Fél 1944a; Fél 1944b; Kálmán 1943b). Podotýkam však, že podľa jednej správy v časopise Ethnographia z roku 1944 mali aj ďalšie plány: Fél Edit - Sulán Béla: Martosi népi gyógyászat [Ľudové liečiteľstvo v Martovciachj; Thain János: Érsekújvári népi ötvösök [Ľudoví zlatníci v Nových Zámkoch]; Vargha László: A martosi ház [Martovský dom]. Ich realizáciu zrejme znemožnili vojnové udalosti a nemožno vedieť, či štúdie - aspoň v rukopise - boli vôbec vyhotovené.

Už som poukázal na dôležitosť individuálnych výskumných ciest etnografov z „materskej krajiny". Rád by som konkretizoval ešte niekoľko výskumných ciest, bez nároku na úplnosť. Edit Félová robila výskumy v Číčove, Martovciach, Marcelovej a Kolárove (Fél 1993). Béla Gunda a László Keszi Kovács úspešne navštevovali hontianske a tekovské oblasti (Gunda 1940; Gunda 1993; Keszi Kovács 1993), kým Lajos Vargyas na podnet Zoltána Kodálya skúmal ľudovú hudbu v Háji v Turnianskej župe (Vargyas 1941; Vargyas 1960; Vargyas 1961; Vargyas 2000). Nevieme, prostredníctvom akých vzťahov vyšiel zborník štúdií Sándora Bálinta Sacra Hungária práve v Košiciach, pričom v súvislosti s naším územím obsahuje len sporadické údaje (Bálint 1944).

78