Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

kevného života a ľudových remesiel, vŕtaním-vyrezávaním vyprodukujú občas charakteristické predmety ľudového umenia” (Alapy 1922, 99). Táto výzva ako prvá poukazuje v nových podmienkach na dôležitosť skúmania maďarskej ľudovej kultúry.

Záležitosti múzeľ na Slovensku v obdobľ medzi dvomi svetovými vojnami boli dosť neusporiadané. Múzeá boli teoreticky pod patronátom Sväzu československých múzeľ, ale v roku 1925 bolo okrem českých inštitúciľ len 12 slovenských múzeí členom tejto organizácie. Do akej miery tu boli zastúpené inštitúcie maďarského charakteru, o tom nemáme konkrétne údaje.

Pozrime sa ďalej (približne v chronologickom slede) na postavenie našich vidieckych múzeľ v medzivojnovom období. Prehliadku začínam Hontianskym múzeom so sídlom v Šahách, už aj preto, že bolo založené ešte pred vojnou, a v roku 1922 v rámci nového štátu čoskoro aj zaniklo. Niekoľko chaotických rokov po vojne obvykle nebolo priaznivých pre budovanie zbierok, možno ich nazvať skôr obdobím „vyčkávania”. To bolo charakteristické aj pre pomery v Šahách. „Činnosť múzea v roku 1922 z nevysvetliteľných príčin zrazu zrušili. Zbierku premiestnili do Banskej Štiavnice. Starší obyvatelia mesta sa ešte pamätajú na to, že predmety vo vagónoch odviezli do severnej časti župy. Veľká časť zbierky je možno odvtedy zapadnutá prachom niekde v banskoštiavnickom múzeu, ak sa ešte nestratila” - môžeme čítať v krátkom texte Károlya Csákyho, informujúcom o Hontianskom múzeu (Csáky 1985, 175). Ďalší osud tejto zbierky je hmlistý. Vieme len toľko, že na základe uznesenia niekdajšieho Muzeálneho spolku Hontianskej župy jej časť (umeleckopriemyselné predmety, malby, archeologické nálezy) odviezli v dňoch 3.-7. júla 1925 do Mestského múzea v Banskej Štiavnici. Osud národopisnej zbierky je naďalej neznámy (novší prehľad dejín Muzeálneho spolku Hontianskej župy viď: Csáky 2000a, 254-276).

Oveľa lepšia situácia v tomto obdobľ nie je ani v Gemerskom múzeu v Rimavskej Sobote, založenom v podstate v roku 1882, s pomerne bohatými tradíciami. Muzeálny spolok Gemerskej župy, ktorý prakticky spravoval aj Gemerské múzeum, v roku 1918 zanikol. Múzeum však naďalej pôsobilo, z väčšej časti zo štátneho príspevku. Keď Ministerstvo vnútra roku 1925 schválilo prepracované stanový muzeálneho spolku, múzeum sa opäť dostalo pod jeho správu. Medzi hlavné úlohy spolku patrilo starať sa o múzeum, rozvíjať jeho zbierky a sprístupniť ich verejnosti. 0 výraznejšom obohatení národopisnej zbierky medzi dvomi vojnami nemáme údaje. Niet divu, veď samostatnú národopisnú zbierku (popri archeologickej a zbierke moderného umenia, ako aj knižnice) v zmysle nových stanov nezriadili. Na základe niekoľkých málo dokumentov sa zdá, že celá bývalá národopisná zbierka sa dostala na výstavu (Svoreň 1982).

Záležitosť múzea v Rožňave bola tiež vyriešená až v roku 1924, keď nadriadené orgány schválili nové Stanovy. Novým riaditeľom Mestského múzea, založeného v prvom desaťročí storočia, sa čoskoro stal Kálmán Tichy. Výskumný program múzea sa sústredil na národopisný výskum, predovšetkým na zber pamiatok ľudového umenia. V krátkom čase sa im podarilo vybudovať pomerne

52