Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku
bohatú zbierku, výsledkom čoho bolo, že už v roku 1931 mohli širokej verejnosti predstaviť stálu výstavu „regionálneho charakteru”. Budova komárňanského múzea postavená v roku 1913 (Fotoarchív Múzea maďarskej kultúry a Podunajska v Komárne) Komárňanské múzeum, ktoré vzniklo v rámci Historického a archeologického spolku Komárňanskej župy a mesta Komárna, oficiálne založeného v roku 1886, bolo z hľadiska národopisnej zbierky v oveľa horšej situácii. Národopisné oddelenie múzea malo sľce už aj v predchádzajúcom období svojho samostatného kustóda, ale zbierka sa zveľaďovala len veľmi pomaly. K tomu prišlo ešte i to, že riaditeľ Gyula Alapy sa v podmienkach nového štátneho zväzku postavil akoby do vyčkávacieho stanoviska, prakticky zatvoril múzeum, zberateľskú a evidenčnú činnosť zamrazil. Jeho text z roku 1930, zachovaný v rukopise, ktorý mal byť pravdepodobne sprievodcom po výstave, zhruba podáva obraz aj o národopisnej zbierke vtedajšieho múzea: „Vo štvrtej miestnosti ochraňuje naše múzeum čoraz hmlistejšie pamiatky starého maďarského etnika. Stará martovská izba (Matúšova zem) a kroje si ešte najviac zachovali ľudové tradície. V druhom rohu vidíme nábytok zadunajskej nemeckej izby (Gesztes). Keramika je sčasti z Matúšovej zeme, sčasti žitnoostrovského pôvodu. Motivicky mimoriadne bohaté sú taniere a džbány, vystavené pri starých žitnoostrovských výšivkách (krížikových) - na južnej strane strednej vitríny. Na druhej strane sú popri náradí starých ľudových remesiel, rybárstva, pastierstva vystavené ozdoby ľudového odevu (gombíky, flitre) a niekoľko zdobených odevných súčiastok. V nízkej vitríne pri okne vidieť pamiatky starého komárňanského ľudového umenia, hrnčiarske majstrovské práce, formy na pečenie bábovky. Vystavili sme aj malý model zanikajúcich dunajských vodných mlynov a náradie, používané pri ryžovaní zlata” (cituje: Gaálová 1986, 112-113). Významnejšia zmena v živote múzea nastala až vtedy, keď sa v roku 1936 dostal na post riaditeľa Viktor Szombathy, ktorý o rok sprístupnil zbierky aj pre 53