Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

3. Vedeckým výkladom ľudovej kultúry a konkrétnymi faktami treba rozptýliť hmlu romantických ilúzií a meštianskych vysvetľovaní národopisu. Ľudovej kultúre, ako par excelence maďarskému kultúrnohistorickému štádiu treba po vedeckom spracovanívyvodiť všetky možné konklúzie aj pre praktickú masovú kultúrnu politiku..."

(In Duka Zólyomi zost. 1931, 12-13)

Vzhľadom na podmienky tento takmer až utopistický dokonalý programový plán svedčí nielen o národopisnej rozhľadenosti Edgára Balogha, ale aj o jeho cite pre úmernosť, o praktickom zmýšľaní, schopnosti vystihnúť podstatu. Pravdou však je i to, že vzniknutá inštitúcia, ktorej vedením boli poverení „vazali vlády", neposkytla priestor pre úsilie mládeže. Gábor Orbán, predseda Masarykovej akadémie, hrubo zahriakol nespokojných členov hnutia Sarló, ktorí sa dožadovali svojho zapojenia do činnosti.

V znamení záchrany pamiatok ľudového umenia boli napísané práce Jánosa Thaina a Kálmána Tichyho, vzťahujúce sa k tejto téme (Tichy 1937). Thain vyzdvihol aj dôležitosť výskumu interetnických vzťahov (Thain 1933).

Po druhej svetovej vojne sa národopisná výskumná činnosť začala v podstate po založení Csemadok-u v roku 1949. Polemiky tej doby o ľudovom umení a etnografii, uverejňované v tlači (najmňa na stránkach časopisov Fáklya, Hét a Irodalmi Szemle), sa sústredili predovšetkým na problematiku budúcnosti ľudovej kultúry, včlenenia jej jednotlivých prvkov do našej dnešnej kultúry, teda na folklorizmus. József Petrik už v roku 1956 v týždenníku Hét upozorňuje na to - pravda, hovoriac o možnostiach objavovania podkladov pre javiskový folklór-že výskumnú prácu by mala vziať na seba akadémia vied a nie Csemadok. Hovoriac o potrebe zahájenia „inštitucionálneho národopisného výskumu", András Takács v roku 1963 považuje za možné riešiť problém národnostného národopisného výskumu tiež v rámci Slovenskej akadémie vied. V roku 1968 vedecká odborná komisia, založená pri Ústrednom výbore Csemadok-u, vypracovala návrh na „zriadenie československého národnostného vedeckého ústavu”. V tomto budúcom ústave sa malo vytvoriť šesť oddelení-jazykové, literárne, historické, sociologické, psychologické a národopisné. Ústav mal patriť pod Slovenskú akadémiu vied ako jej „z hľadiska rozpočtu i personálneho obsadenia samostatná inštitúcia”. Materiál, publikovaný Sándorom Csandom”, venuje pomerne veľa miesta aj národopisnej práci. Pri formulovaní výskumných úloh národopisnej vedy zostavovatelia Návrhu nápadným spôsobom reprezentovali moderné hľadisko: „Národopis je dôležitou súčasťou národného povedomia. Nestavia proti sebe, ale naopak, spája jednotlivé kultúry. Je to komplexná veda, ktorá je pevne spätá predovšetkým s historiografiou, so všeobecnými dejinami kultúry, resp. dejinami literatúry, jazykovedou, archeológiou a s inými spoločen- *

* Ako som sa až po uverejnení maďarskej verzie tejto syntézy dozvedel, celý návrh prakticky skoncipoval za jednu noc v hoteli Devín László Kosa, ktorý bol vtedy na služobnej ceste na Slovensku. Materiál odovzdal Lajosovi Turczelovi a o ďalšom osude svojej koncepcie sa dozvedel len teraz (viď: L. Juhász 2002c).

47