Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

fórom. To všetko už napomáhalo vzniku väčších súhrnných prác, ako bolo obrovské podujatie o ľudovom umení pod usmerňovaním Dezső Malonyayho, ktoré vyšlo na začiatku 20. storočia. V období medzi dvomi svetovými vojnami uzrel svetlo sveta štvorzväzkový Magyarság néprajza [Národopis Maďarov], ale k jeho zrodu boli vtedy už vytvorené odborno-vedecké predpoklady. Proces dospievania nášho vedného odboru spadá do obdobia, keď sa Budapešť stáva centrom maďarského politického a kultúrneho života na konci 19. storočia. Pod centralistickým vplyvom Budapešti, práve v dôsledku jej blízkosti, sa už od konca 19. storočia nemohlo vytvoriť vážnejšie na našom území stredisko národopisnej vedy. Aj v maďarských oblastiach dnešného Slovenska pracovalo na pomerne provinciálnej úrovni len niekoľko amatérov (nimi zachránené a publikované národopisné údaje sú samozrejme nenahraditeľné a treba ich využiť!). Predchádzajúce okolnosti určovali rozvinutie a neskorší vývoj maďarskej národopisnej vedy na Slovensku.

1.2. Spoločensko-kultúrne podmienky rozvoja maďarského národopisného bádania na Slovensku po roku 1918

Ak chceme hovoriť o intelektuálnom živote Maďarov na Slovensku po vzniku Československa, treba poznamenať, že dlhými prieťahmi okolo riešenia otázky štátneho občianstva a s tým spojenými vyhosteniami, ako aj formálnym uznaním Židov - pre väčšinu ktorých bola maďarčina materinským jazykom a bola im vlastná maďarská kultúra - za samostatnú národnosť, sa v pomerne krátkom čase veľké masy nositeľov kultúry oddelili od tunajších Maďarov. Tieto nové okolnosti však znovu vyvolali nastolenie maďarských národných otázok - pravda, teraz už v inej podobe, ako v období reformácie alebo na prelome storočia -, na čo inteligencia, resp. maďarská vedúca politická vrstva musela nejakým spôsobom reagovať. Oproti extrémnemu stanovisku generácie pred Trianonom, ako to neskôr budeme vidieť, pre mládež sa stalo smerodajným vytvorenie nového domova a triezvy postoj. Rozvinutie vysokej úrovne maďarského intelektuálneho života do veľkej miery brzdila neusporiadanosť školského systému, ako aj na kratší či dlhší čas zakázaná činnosť rôznych osvetových inštitúcií a organizácií.

Po týchto skutočnostiach sa už nemôžeme diviť rezignovanému tónu hodnotenia situácie Gyűlöm Farkasom na konci dvadsiatych rokov, keď o vedeckom živote píše: „Vyrastajúca maďarská generácia tu stojí bez vedeckého usmernenia. Keď sa zapíše na univerzitu v Maďarsku, nemôže sa viac vrátiť späť (...) Vedecká literatúra na Hornej zemi je vytlačená na stránky denníkov a okrem literárnych kritík a kratších štúdií nevyprodukovala nič...” (Farkas 1927, 43-44.)

Aj iní publicisti a myslitelia tejto doby videli príčiny ťažkostí rozvinutia maďarského vedeckého života na Slovensku podobne. Východisko z tejto slepej uličky však nebolo v dohľade. „Vedecký život nemáme" - píše jeden publicista a dodáva -, „pätnásť rokov prežívame osud menšiny, a za tých pätnásť rokov okrem úctyhodnej historiografickej činnosti Andora Sasa nenájdeme ani jediný pokus,

43