Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku
behu rokov 1873-1902 Ročenku, ktorá sa dožila dvanástich zväzkov, kde informoval širokú verejnosť predovšetkým o živote spolku. V roku 1876 bola otvorená jeho prvá výstava, v ktorej ešte nemohla byť národopisná časť v dnešnom chápaní'. Možno tak usudzovať podľa údajov o prírastkoch zbierkového fondu, uvádzaných v Ročenke: do roku 1902 tvorili len 4% národopisnej zbierky domáce maďarské pamiatky (ostatné boli mimoeurópske „exotické predmety”). Desať rokov po košických začiatkoch bol aj v Rimavskej Sobote - po niekoľko desaťročí trvajúcich pokusoch a krátkodobých výstavách - založený Gemerský muzeálny spolok ('Gömöri Muzeumegyesúleť). Konkrétnou pohnútkou na založenie múzea bola „Umelecká a archeologická výstava Gemerskej župy”, ktorú realizovali zo súkromných zbierok. Je síce pravda, že v nasledujúcom roku vydali aj stanový spolku, ale múzeum v konečnom dôsledku do tej miery stagnovalo, že v roku 1906 museli celé založiť znovu. Po znovuzaloženľ nastal určitý rozmach národopisnej zberateľskej činnosti, a to predovšetkým zásluhou činnosti Jánosa Fábryho a kustóda národopisnej zbierky Gézu Kathonu (viď: Svoreň 1982). Približne v tej istej dobe sa objavili prvé správy aj o pokuse založiť múzeum v Komárne. Historický a archeologický spolok Komárňanskej župy a mesta Komárna ( ‘Komáromvármegyei és Komárom Városi Történeti és Régészeti Egylet’) bol však oficiálne založený až v roku 1886 (viď: Fehérváryová-Ratimorská-Trugly zost. 1986; Kajtár-Tok 1979). Po pomerne dlhých pokusoch, až v roku 1898 odsúhlasili v Šahách založenie Hontianskej muzeálnej spoločnosti, ktorá však po desaťročnom pôsobení zanikla, hoci zbierka sa prakticky dožila aj štátneho prevratu. Maďarského národopisného materiálu však bolo v zbierke prekvapivo málo. Na záver sa treba ešte zmieniť o vzniku múzeí v Rožňave, hoci z tohto obdobia sa nepodarili objaviť nijaké doklady o ich národopisnom záujme. V roku 1905 bola dokončená budova Baníckeho a hutníckeho múzea, ktorú však zariadili a odovzdali do používania až v roku 1912. Dovtedy však už vzniklo aj Mestské múzeum v Rožňave (viď: Csobádi 1983). Toto boli inštitucionálne rámce, kde sa mohlo rátať so vznikom nejakej regionálnej vedeckej činnosti. Pravda, aj nezávisle od nich sa niekoľko súkromných zberateľov (pedagóg, kňaz, veľkostatkár atď.) zaoberalo odkrytím a záchranou ľudových tradícií. Pripomeňme si znovu aspoň mená Alberta Nyáryho, Sándora Pintéra a Miklósa Komoróczyho. Bezprostredne v období okolo prelomu storočia sa rozvinula a pretiahla aj na obdobie medzi dvomi vojnami činnosť Józsefa Baranyayho a Gyulu Alapyho v Komárne, ako aj Jánosa Thaina v Nových Zámkoch. Záverom možno konštatovať, že počas jeden a pol storočia po prvých svedectvách uvedomelého národopisného záujmu sa maďarská národopisná veda postupne rozvinula, čoraz viac rozširujúc a prehlbujúc svoj okruh. Ján Čaplovič bol prvý, kto so svojím národopisným plánom hľadal východiskové základy aj k teoreticko-metodologickým otázkam. 0 polstoročie neskôr sa Pál Hunfalvy pokúsil o rozvinutie teórie maďarského národopisu a o niečo neskôr Lajos Katona objasnil niekoľko dôležitých - v podstate dodnes platných - terminologickometodologických otázok. Medzitým sa národopis z počiatočného amatérstva stal vedným odborom s ústrednými inštitúciami, organizáciami, publikačným 42
