Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

to aj pochopiteľné. O pomerne primitívnej forme vedeckého života, postupne sa vytvárajúceho na vidieku, môžeme hovoriť viacmenej len v súvislosti s iniciatívami, spojenými so založením vidieckych múzeí po vzniku Maďarského národného múzea.

0 múzejníctve v dnešnom zmysle slova môžeme hovoriť od marca 1802, keď Ferenc Széchényi „daroval vlasti" svoju obrovskú zbierku starožitností (knihy, rukopisy, medirytiny, zlatnícke skvosty atď.), a tým položil základy Maďarského národného múzea. Táto zbierka sa časom natoľko rozrástla, že jej jednotlivé oddelenia sa vyčlenili z materskej inštitúcie a začali žiť samostatným životom. Špecializáciu jednotlivých odborov v rámci muzeológie okrem nárastu zbierkového fondu samozrejme ovplyvnili aj iné okolnosti. István Sándor, zmieňujúc sa o počiatkoch maďarskej národopisnej muzeológie, vidí najpodnecujúcejšiu silu v niektorých súkromných školských zbierkach, ako aj v domácich a zahraničných priemyselných výstavách. Celoštátna priemyselná výstava, usporiadaná v roku 1872 v Kecskemété, bola prvou, ktorá „popri továrenských výrobkoch kapitalizmu, živým zapojením dolnozemskej domáckej výroby, pracujúcej pre roľníctvo, nadobudla jednoznačný maďarský národopisný svojráz" (Sándor 1953, 323). Významnou zástavkou bola aj svetová výstava vo Viedni v roku 1873, na ktorú poverili zhromaždením exponátov Jánosa Xantusa a Flórisa Rómera. Flóris Römer uskutočňoval zber v Tekovskej, Gemerskej, Spišskej, Turčianskej, Trenčianskej, Nitrianskej, Sopronskej a Bratislavskej župe. V tejto súvislosti sa nezvykla spomínať veľká Národopisná výstava československá v Prahe v roku 1895, ktorá sa síce Maďarmi obývaných oblastí neskoršieho Slovenska sotva dotkla, ale ako veľkolepé národopisné podujatie tohto priestranstva mala podnetný vplyv aj v medzinárodnom meradle a v každom prípade si zasluhuje pozornosť (viď: Podolák 1970). Z hľadiska národopisnej muzeológie je oveľa dôležitejšie postavenie Národopisnej dediny na Milleniovej výstave v roku 1896. János Jankó, usporiadateľ výstavy trikrát absolvoval výskumné cesty na vtedajšej Hornej zemi, ale viac len v nemeckých oblastiach: Medzev, Prievidza, Handlová (viď: Jankó 1989).

V období po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) už aj na vidieku čoraz viac vzrastal záujem o založenie miestnych múzeí. V našich krajoch prvou inštitúciou takéhoto charakteru bolo Mestské múzeum v Bratislave, založené v roku 1868. Jeho idea sa zrodila ešte v roku 1865, keď pri príležitosti XI. valného zhromaždenia maďarských lekárov a prírodospytcov usporiadali výstavu starožitností pod usmerňovaním Flórisa Rómera. Tu sa už dostalo pred verejnosť aj niekoľko predmetov ľudového umenia (domácke tkaniny, halena, čižmy, vyrezávané kolovrátky). Zberateľský profil múzea však prakticky až dodnes charakterizuje uchovávanie umeleckopriemyselných výrobkov (viď: Kalesný zost. 1968). Nasledujúcou inštitúciou bol Hornouhorský muzeálny spolok (‘Felső-Magyarországi Muzeum Egylet’), ktorý vznikol v roku 1872 v Košiciach. Myšlienka založenia múzea je preukázateľná už v roku 1846, keď na košickej a prešovskej putovnej schôdzi Maďarských lekárov a prírodopyscov Imre Henszlmann podal podnet na založenie takejto inštitúcie (viď: Markuš 1956). Muzeálny spolok vydával v prie41