Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku
zavďačila vede. Učenec národopisu mal šťastie. V hontianskom podžupanovi našiel človeka, ktorý hneď vedel, o čo ide. Ani sa vedcovi nevysmial, ani mu nepovedal, aby prišiel tak o rok, lebo teraz nemáme čas, ale celú záležitosť bral veľmi vážne. Vydal rozkaz hajdúchom na koňoch, aby ihneď obehli szobský a bátsky okres a všetkých pastierov svíň, ktorých nájdu, nech na ten a ten deň predvedú. Ale všetci nech si prinesú so sebou aj nástroj, roh, gajdy, píšťalu, ktorý čoho je majstrom. Keď Gyôrffý videl, že sa tu chystá veľká vec, aj on poslal domov telegram, aby zavolal pomoc. A keď sa pred župným domom v Šahách zhromaždilo päťdesiat pastierov svíň, navtedy prišiel z Pešti aj pomocník, ktorým nebol nikto iný ako - Béla Bartók. Až ho striaslo od šťastia, keď uvidel armádu igricov..." (Móra 1926) Geyza Deák zo Sárospataku v tejto dobe, teda v prvom desaťročí 20. storočia, robil výskumy v Tiszaháte v Užskej župe a publikoval hodnotné štúdie o rybárstve a staviteľstve tejto oblasti (viď. Ethnographia 43/1932/, 46; Pocsainé 2001). Nachádzame sa práve v dobe, keď sa čoraz s väčším nadšením po celej krajine začínajú skúmať ľudové tradície. Len orientačne si tu pripomeňme mená Jánosa Krizu, Lajosa Kálmánya a Gyulu Sebestyéna. Pomaly sa objavuje aj požiadavka hľadania teoretických riešení. Dôkazom toho je činnosť Pála Hunfalvyho, pochádzajúceho tiež z tohto regiónu. Ku koncu storočia sa národopisná veda už do takej miery vykryštalizovala, že bola nastolená požiadavka stmelenia sa do profesionálneho združenia. V roku 1889 vznikla Národopisná spoločnosť Uhorska (od roku 1896: Maďarská národopisná spoločnosť), ktorá od roku 1890 začala vydávať svoj samostatný časopis s názvom Ethnographia (Kosa 1989b). V jeho prvom čísle vyšla významná štúdia Lajosa Katonu, v ktorej zhrnul predmet a metódy výskumu tohto vedného odboru (Katona 1890). Rád by som zdôraznil, že počiatočné ročníky Ethnographie uvádzajú veľké množstvo materiálu s národnostnou, okrem iných aj slovenskou tematikou. Prehľad o slovenských súvislostiach z počiatočného obdobia tohto časopisu podal naposledy Ondrej Krúpa (Krúpa 1999). V roku 1872 Jánosa Xantusa vymenovali za kustóda Národopisného oddelenia Maďarského národného múzea, čo bolo prvým krokom k určitému osamostatneniu sa zbierky. V roku 1898 bolo otvorené Národopisné múzeum a začal vychádzať jeho časopis (neskôr ročenka) Néprajzi Értesítő. Ako vidíme, do prelomu storočia sa maďarská národopisná veda stala stabilným vedným odborom s centrálnymi inštitúciami a publikačným fórom. Do konca prvej svetovej vojny už nenastali nijaké podstatné zmeny. V tomto období vrcholí životné dielo niektorých bádateľov (Flóris Römer, Ottó Hermann, Lajos Katona atď.), a zároveň sa už rozvíja dráha novej generácie etnografov. Pomyslíme len na činnosť Zsigmonda Bátkyho, Károlya Viskiho a Istvána Gyôrffyho, ako aj Lászlóa Lajthu, Bélu Vikára, Bélu Bartóka, Zoltána Kodálya, Sándora Solymossyho a Zsigmonda Szendreyho. Doteraz som sa zaoberal predovšetkým činnosťou bádateľov, ktorí síce boli nejakým spôsobom spätí s našimi krajmi, ale vo svojom celoživotnom diele predsa len reprezentovali vedecký svet hlavného mesta. Poznajúc dodnes pretrvávajúcu sústredenosť maďarského intelektuálneho života na hlavné mesto, je 40
