Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

VII. Sumarizovanie výsledkov, výskumné úlohy a perspektívy

odievania, hudby a tanca sú relatívne vyrovnané na celom maďarskom jazykovom území Slovenska, nebudem sa nimi teraz zvlášť zaoberať.

Veľkým dielom prispieva v ostatných rokoch k spoznávaniu národopisu Žitného ostrova edícia pod názvom Csallóközi Kiskönyvtár (Malá žitnoostrovská knižnica), redigovaná Lászlóom Koncsolom vo vydavateľstve Kalligram, s viac než troma tuctami doteraz vydaných zväzkov. Ak aj ich časť nie je zameraná čisto národopisné, každá z nich sa nejakým spôsobom viaže k etnológii a ľudovej kultúre. Cieľom, ktorý si vytýčil zostavovateľ tejto edície, je znovuvydávanie starších prác a pobádanie napísať nové. Dobre poznáme rybárstvo tejto oblasti, ľudové zvyky a svet viery jej obyvateľov, máme určitý obraz o ľudovom staviteľstve Žitného ostrova, o tunajšom hospodárení a stravovaní. Chabé vedomosti máme naopak o ľudovej slovesnosti tohto regiónu (dokonca ani výskum inak charakteristickej korvínovskej tradície nemožno považovať za uspokojivý).

V prípade Matúšovej zeme sme na tom vďaka výskumom Józsefa Bakosa v období pred druhou svetovou vojnou, a neskôr Józsefa Gágyora v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia najlepšie s oblasťou detských hier. Vďaka výskumom v Nedede a Vlčanoch sa s tunajším spôsobom hopodárenia azda oboznámi aj širšia odborná verejnosť, kým takmer nič nevieme o hospodárení v západnej časti regiónu. Z doterajších útržkovitých údajov možno vyvodiť, že tam (myslím tým okolie Orechovej Potône a Senca) zohrávali dôležitejšiu úlohu veľkostatky, čo prispelo napríklad aj k tomu, že tu má významnejšiu tradíciu pestovanie cukrovej repy. Aký to všetko malo dopad na sedliacke hospodárstva? Zaujímavou úlohou by bolo tiež dôkladnejšie spoznať spoločenskú štruktúru tohto regiónu, veď tu - ako vieme - nájdeme ako zemianske sídla, tak aj obce sedliackeho typu. Tieto, ani agrárny proletariát, žijúci v tieni panstiev, v podstate nepoznáme.

Relatívne dobre poznáme ľudové staviteľstvo oblasti medzi Váhom a Hronom, čiastkové informácie máme aj o tamojšom hospodárení, zvykoch a ľudovom náboženstve. Je pravda, že dve majstrovské dielka madärskej sociálnej etnografie od Edity Félovej pochádzajú z tejto oblasti (Martovce a Marcelová), napriek tomu však nemožno tvrdiť, že by sme spoločenský národopis tejto oblasti poznali dôkladne a diferencovane. Ešte menej vieme o jej ľudovej slovesnosti vo všeobecnosti.

Všeobecná odborná mienka považuje Podzoborie za oblasť s výrazne archaickou kultúrou, a kedže máme k dispozícii výsledky pomerne včasného výskumu (datovaného od polovice 19. storočia), vytvorila sa mylná domnienka, že ľudovú kultúru tohto mikroregiónu dobre poznáme. Je síce pravda, že ľudové obyčaje (a samozrejme hudbu, ľudový odev a sčasti aj tanec) poznáme skutočne dobre, o ľudovom staviteľstve a spoločnosti máme však skôr iba útržkovité údaje. Ani zďaleka to nemôžeme tvrdiť o hospodárení, stravovaní, prozaickej ľudovej slovesnosti a viere.

Ako som už spomínal, pojem Územia Palócov (maď. ‘Palócföld’) je natoľko nejednoznačný, že je ťažké zhrnút aj výsledky národopisného výkumu tohto regiónu. V podstate ku každému tematickému okruhu existujú hodnotné závery

406