Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

VI. Historické členenie populárnej kultúry 20. storočia

Populárnu kultúru a životný štýl Maďarov, žijúcich najmä z poľnohospodárstva (dokonca v širšom horizonte aj ich mentalitu, vztah k práci, k pôde), ešte výraznejšie formovala kolektivizácia, uskutočnená v priebehu 50. rokov 20. storočia. Uvediem ešte niekoľko ďalších príkladov na zmeny životného štýlu, každodennej kultúry, mentality (?), ku ktorým došlo po druhej svetovej vojne:

Je zrejmé, že pôvodný hospodársky systém založený na súkromnom vlastníctve od základov rušilo prevzatie moci komunistami v roku 1948 a po ňom nasledujúca kolektivizácia. Predtým zohrávali v živote dedinského spoločenstva veľmi významnú úlohu spoločné práce. So zánikom súkromných hospodárstiev poklesli aj ich možnosti na minimum, obmedzili sa (vo vinohradníckych oblastiach) na oberačku hrozna, resp. od 60.-70. rokov našli uplatnenie pri stavbe domov. László Szabó pri svojich výskumoch na dolnom Pohroní výstižne objasnil, ako v dedinách tohto regiónu prevzala úlohu spoločných prác stavba domov: „Kolektivizácia viedla k zániku spoločných prác, ktoré boli na dedine jednou z najvýznamnejších foriem organizácie práce a ktoré sa na dolnom Pohroní po rozpade viacgeneračných rodín uskutočňovali v prvom rade na základe príbuzenských vzťahov. Nerátajúc niekoľko bezvýznamných prác, nachádzajú dnes uplatnenie už len pri stavbe domov, prípadne pri vinobraní. V Československu sa totiž okoliu domu neprikladá až taký význam ako v Maďarsku a v súkromnom vlastníctve je len dom a vinohrad, a už len tie a niekoľko ďalších prác, viažúcich sa k rodinným udalostiam (príprava svadobnej hostiny, zabíjačka, pohreb), sa spájajú so skupinovou prácou...

Hmotný dostatok je v tomto regióne najzjavnejšie viditeľný na zväčšovaní rodinných domov. Na dedinách hromadne vyrastajú poschodové domy, ale už aj skoršie obdobie je charakteristické neuveriteľným pokrokom, bohatosťou vonkajšieho vzhľadu stavby." (Szabó 1986, 73)

Za stále viac badateľný hmotný dostatok bolo možné ďakovať fóliovníkovému pestovaniu ( "fóliázás’), ktoré sa stále silnejšie rozvíjalo od druhej polovice 60. rokov najmä v juhozápadnej časti krajiny. Jednoročné plodiny (šalát, reďkovka, paprika, paradajky atď.), pestované v stále sa zväčšujúcich fóliovníkoch, pestovatelia zhodnocovali jednak na trhoch neďalekých miest (Trenčín, Topoľčany, Nitra, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno atď.), jednak ich predávali na vzdialenejších miestach (najmä na Morave a v Čechách či v Rimavskej Sobote alebo Rožňave). Vedľajší zárobok, pochádzajúci z tejto činnosti, využívali na nákup prestížnych artiklov (auto, televízor, hifi veže, šatstvo) a na výstavbu rodinných domov (Szapu 1993, 114).

To všetko samozrejme tiež znamená, že aj architektúra obcí a malomiest sa v desaťročiach po druhej svetovej vojne od základu zmenila. Stalo sa tak čiastočne vďaka relatívnemu finančnému dostatku, zlepšeniu finančnej situácie, keď obyvateľstvo mohlo ušetrené peniaze investovať do stavby domu. Kedže stavba domov bola viazaná na povolenie, vyžadujúce inžiniersky projekt, „kockové domy” päťdesiatych - šesťdesiatych rokov sú odvodené v podstate od jedného typu. Iván M. Balassa pri výskume ľudového staviteľstva dedín dolného Pohronia v prvej polovici 70. rokov 20. storočia zistil, že „na začiatku výskumu bolo zrejmé,

388