Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

VI. Historické členenie populárnej kultúry 20. storočia

že v obciach je nesmieme málo tradičných sedliackych budov, postavených v období" pred prelomom 19. a 20. storočia. Existuje niekoľko dôvodov tohto javu, jedným z nich je silný hospodársky rozvoj v obdobľ medzi dvoma svetovými vojnami a ako jeho následok prestavba dedľn. Druhý dôvod možno hľadať v udalostiach svetovej vojny. Povodie dolného toku Hrona bolo miestom zdĺhavých bojov, celý rad dedín opakovane zmenil pána, a tak bola signifikantná časť budov zničená” (Balassa 1990, 5). Kedže autor počas svojich výskumov pátral najmä po archaizmoch, z jeho rozborov sa nemožno dozvedieť oveľa viac o staviteľstve spomínaného obdobia. Táto zásadná premena ľudového staviteľstva však nie je všeobecne charakteristická pre celý región, obývaný Madármi. Úplné pretvorenie obrazu dediny je typické najmä pre bohatšie územia Podunajskej nížiny.

„Prekvapil ma - kadekolVek som chodil - rozsah výstaby, súvisiaci s modernizáciou dopravy. Hromadná výstaba nových domov nielen pretvára vonkajší vzhľad dediny, ale prináša aj hlboké vnútorné zmeny. V Kolíňanoch pribudla nová štvrť ... a v Ladiciach, ktoré predtým ležali na hranici dvoch žúp, by človek takmer nespoznal starý ‘nitriansky’ a tekovský' rad, v ktorých pribudli pekné nové domy. V Mecheniciach sa kamenári sťažujú, že nestíhajú vybavovať objednávky, každý chce nový dom... V nových domoch sa menia medziľudské vzťahy, rodí sa nový životný štýl, ktorý, i keď do značnej miery chová v úcte všetko staré, trvalo tradície nezachováva."

(Vikár 1958, 418)

Čiastočne to platí dokonca aj v prípade takej obce, všeobecne známej svojou pomerne archaickou kultúrou, ako sú Martovce (Gaálová 1999). Na území Podunajskej nížiny a v jej rámci v prvom rade na Žitnom ostrove urýchlila teda túto prestavbu veľká povodeň v roku 1966, veď vtedy zmizli z povrchu zemského celé dediny (Kovačevičová 1975, 46). Na druhej strane východnejšie položené územia a severnejšie časti slovenskej Podunajskej nížiny si dodnes zachovali veľkú časť prvkov „tradičnej ľudovej architektúry”, hoci aj tam dochádzalo k zásadným zmenám už od 50. rokov 20. storočia. Z výskumov Auréla Vajkaiho je zrejmé, že v Rudnej na území Gemerskej župy, kde prevládalo baníctvo, stálo v roku 1955 168 hotových domov, z toho 36 nových, neomietnutých budov. Autor uvádza aj nákresy poschodových rodinných domov, stavaných v tých rokoch (Vajkai 1976, 152, 154-156). V čase Vajkaiho výskumov (1956, potom 1965) boli pre staviteľstvo v susednej Kružnej v zásade typické obytné domy, postavené v 20.-30. rokoch 20. storočia, keď sem bola zavedená aj elektrina, dedina dostala pravidelnú autobusovú linku, bola vybudovaná prístupová komunikácia atď. (Vajkai 1976, 169). Obyvatelia tejto obce však, zrejme vďaka sklonom k trhovému hospodáreniu, ktorým sú všeobecne známi, využívali relatívny hmotný dostatok, a od prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia stavali obrovské troj- či dokonca štvorposchodové rodinné domy, z väčšej časti nevyužité, slúžiace skôr ako symbol majetkového postavenia. Tieto dva príklady sú však pravdepodobne skôr výnimkou a vo všeobecnosti možno povedať, že vo východných častiach krajiny sa staviteľská horúčka v porovnaní s pomermi na Podunajskej nížine oneskorila o jedno až jeden a pol desaťročia a v dôsledku hospodárskeho úpadku v 90. rokoch 20. storočia došlo k jej zabrzdeniu. O tejto

389