Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
faluk'). Rozkvet výmenného obchodu pomohol aj rozšíreniu konských záprahov. Viacerí gazdovia vyžili z povozníctva, hoci ani jedna z obcí tohto regiónu nebola špecializovaná na povozníctvo. V každom prípade treba spomenúť vodnú dopravu, veď každodenný život miestneho obyvateľa výrazne ovplyvňoval vodný živel. O tom si možno prečítať zaujímavé stránky v spomínanej knihe Ivána Balassu (Balassa 1975). Aj v povodí Bodrogu rozlišovali čln vydlabaný z jedného kmeňa (‘csónik’), a čln postavený z dosák na kostru (‘ladik’). Gyula Viga cituje údaj z roku 1772, podľa ktorého obyvatelia Brehová „prevážajú po vode rieky Bodrog, tečúcej pod dedinou, drevo a drevené nádoby do okolia Tisy. Tiež chytajú ryby a tie, ako aj iný tovar na predaj, vozia na lodiach hore-dole”. Nezreteľné stopy svedčia aj o existencii pltnľctva v tejto oblasti. Z roku 1799 pochádza údaj, podľa ktorého obyvatelia Zemplína spúšťali drevo a koly k réve na pltiach dole Bodrogom do podtokajskej oblasti. Prostriedky a spôsoby nosenia nákladu ľudskou silou uvádzam na podklade opisov Márty Fügediovej a Gyulu Vigu (Fúgedi 1997, 395; Viga 1996, 151-157), ako aj svojich vlastných výskumov. V tunajších dedinách bola dominantnou ženskou transportnou pomôckou plachta, plátnový batoh. Aj tu sa vyvinuli dva jej typy. Prvým typom je ‘panyóka’, ‘ponyva’ či trakkos’ alebo ‘koloncos’, zhotovená z hrubšieho plátna, opatrená zväčša dlhšími šnúrami na zaväzovanie (‘katronca’, ‘kölönc’, ‘kotronc’ alebo trak’). Názov ‘plakcina’, rozšírenejší v Užskej oblasti, so stopami slovanského vplyvu, sa v povodí Bodrogu objavuje len zriedkavo, skôr na severnom okraji oblasti. V takom batohu sa nosili z chotára rôzne plodiny. Názov nákladu, uviazaného na chrbát, je ‘ajda’ alebo ‘zajda’ a len úplne ojedinele (napr. vPribeníku) sa vyskytuje výraz ‘batyu’, batoh. Plachty z jemnejšieho plátna (‘abrosz’ - obrus), bez šnúr, niekedy ozdobené votkanými pásikmi, sa používali pri cestách na trh, resp. sa v nich nosila strava do chotára (‘ennihordó abrosz’ - obrus na nosedie jedla). Aj rozličné koše sa prepravovali uviazané na chrbte v plachte. Kôš na chrbát nebol síce v súbore transportných pomôcok bodrogských žien úplne neznámy (používali ho najmä ženy z obcí, špecializujúcich sa na pestovanie ovocia), ale jeho použitie bezpochyby nebolo príliš rozšírené. Podľa rozprávania Jolany Leczovej (nar. v r. 1909) z Malého Horeša sa na začiatku 20. storočia na nosenie potravín ešte používal ‘kantár’, remenec zhotovený z hrubej plochej šnúry, opatrený „všelijakými strapcami”. Do neho sa umiestňovala porcelánová nádoba s dvoma uchami a vrchnákom a ‘kantár’ sa niesol schytením šnúr, vychádzajúcich z jeho štyroch rohov. Používal sa zhruba do polovice 20. storočia, vtedy ho vystriedal továrenský vyrábaný smaltovaný ‘diner’. Folklór Ľudová slovesnosť Rozprávky tohto regiónu až na niekolko málo výnimiek (Nagy 2000, 286-302) poznáme skôr zo spracovaní. Ferenc Kulcsár s literárnovednou náročnosťou spracoval repertoár rozprávkového materiálu svojej rodnej oblasti v zbierke s 363
