Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

I. Úvod

výskumu súčasnosti (rozumej: socializmu), ako i výskumu socialistickej kolektivizácie poľnohospodárstva. K národopisnému výskumu „družstevnej dediny" sa programovo vyjadril Ján Mjartan už začiatkom päťdesiatych rokov (Mjartan 1952). Zároveň boli zorganizovaný aj konkrétny terénny výskum, ktorý však vyústil „do klasickej regionálnej monografie, ktorá mimochodom u nás patrí k najlepším národopisným publikáciám” (Podoba 1996, 212). Po nežnej revolúcii sa dalo (a smelo) konštatovať, že napriek všetkým koncepciám, programom a výzvam „kolektivizácia ako princíp spoločenskej existencie a jej pozitívne i negatívne dôsledky sa nedostali vôbec do centra záujmu slovenskej etnografie a folkloristiky" (Leščák 1995b, 378. Viď k tomu diskusiu: Slavkovský 1995; Podoba 1996 a ďalšie). Maďarský národopisný výskum na Slovensku ako reakcia na cudzie štátne zriadenie (= vznik Československa) maďarskej menšiny, z neho prameniaci pocit neustálej národnej ohrozenosti, ako aj nový spoločenský poriadok (= socializmus so svojím internacionalizmom), veriac v konzervujúcu, identitu zachovávajúcu úlohu „ľudovej kultúry”, podvedome sa vracajúc prakticky až k herderovským koreňom, hľadal a - podľa svojho presvedčenia - nachádzal takmer výlučne maďarské archaizmy. Toto riešenie, ako modus vivendi, si pomerne skoro uvedomila aj komunistická moc a od druhej polovice päťdesiatych rokov už aj podporovala výskum, pestovanie „pokrokových” tradícií (takýmto spôsobom - „ideologicky” azda odôvodnene, ale z vedeckého hľadiska úplne nelogicky! - za „pokrokovú” tradíciu sa považovalo napríklad vynášanie Moreny, ale chodenie s betlehemom už nie). Tým, že hlavný smer madärského národopisného výskumu na Slovensku zostal sústredený na archaizmy a na roľníctvo, dostal sa do takej slepej uličky, ktorá končí tam, kde sa pred bádateľmi stratí predmet výskumu, presnejšie, keď vymrie tá generácia, ktorá ešte aspoň omrvinkami môže slúžiť „ľudovej kultúre", ktorej idylický obraz existoval skôr len v predstavách neskorších interpretov. Takto sa môže zdať úplne oprávnená často odznievajúca žurnalistická otázka, či do dnešných čias zostalo ešte niečo na skúmanie pre madärského etnografa, žijúceho na Slovensku? Odpoveď (dnes ešte!) môže byť áno aj v tom prípade, ak zostanem na úrovni spomenutého princípu slepej uličky, sústredenosti na archaizmy a roľníctvo; ešte viac je to však pravda vtedy, ak kultúru, teda aj populárnu kultúru skúmame ako neustále sa meniaci, vyvíjajúci, živý útvar. Napriek tomu, že máme pomerne mnoho údajov o „ľudovej kultúre” Madärov, žijúcich na území dnešného Slovenska (viď. Botík-Méry 1981; Fúlôp 1992; L. Juhász 1995; L. Juhász 1998; L. Juhász 1999; L. Juhász 2000a; L. Juhász 2000c; Liszka 1988; Liszka 1990a; Liszka 1992a), o spoločenskom rozvrstvení populárnej kultúry, o jej časových posunoch fáz, o zmenách, rôznych vzájomných ovplyvneniach, oblastných variantoch atď. vieme dosť málo. S ohľadom na čiastočne načrtnutý súčasný stav výskumov tento „súhrn” je skôr len „náčrtom” a môže byť iba priestorom na sumarizáciu výsledkov: presnejšie nedostatkov výskumov, na vytýčenie úloh, určenie aspektov.

32