Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
Druhú skupinu posmešných riekaniek s lokálnou tematikou tvoria vtipné príbehy, ktoré putujú a sú známe po celej Európe, hoci všade sa o nich tvrdí, že reprodukujú príbehy, ktoré sa odohrali výhradne v tej a v nijakej inej oblasti. V jednotlivých regiónoch existujú „vyznamenané” dediny, o ktorých obyvatelia z okolia poznajú veľa hanlivých príbehov (zväčša ide všade o tie isté príbehy). V spomínanej oblasti sú takýmito obcami Rašice (Ujváry 1988, 288-289) a Hrhov. Balady pochádzajúce z tejto oblasti poznáme v prvom rade vďaka výskumom Tibora Ága a Zoltána Ujváryho. Gemerské balady radí Ujváry do dvoch markantne odlišných skupín. Jednu tvoria pre Gemer charakteristické beťárske balady a s nimi úzko súvisiace väzenské piesne, druhú klasické balady, rozšírené v celej Karpatskej kotline (napríklad ‘A szégyenbe esett lány' - Dievča, ktoré upadlo do hanby; ‘A halálra táncoltatott lány' -Dievča, ktoré sa utancovalo k smrti; resp. ‘A megcsalt férj’ - Podvedený manžel, a ich varianty). Postavami poslednej z nich, vyslovene typickými pre palócku oblasť, sú Vidróczki a Jáger Jóska (Ág-Sima 1974; Ujváry 1977; Ujváry 1980a). Čo sa týka lyriky, bádatelia sa zhodujú, že tu máme do činenia s oblasťou, kde je jeden z najbohatších repertoárov spomedzi maďarských jazykových oblastí. Žije tu nápadne veľa milovníkov ľudovej piesne, ktorí poznajú tristo-štyristo nápevov (a textov), z ktorých približne polovicu tvoria zľudovelé umelé piesne (speváci zväčša nevedia odlíšiť ľudovú a zľudovelú pieseň). Lajosovi Vargyasovi sa však na začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia podarilo v Háji zachytiť oveľa viac, 1200 piesní (Vargyas 1999). Ľudové viera Pre systém povier palóckeho ľudu je charakteristický konzervativizmus. V tomto regióne možno vystopovať celý rad archaických predstáv, čo však z väčšej časti nie je etnickým špecifikom tejto oblasti, ale možno to jednoducho považovať skôr za výsledok oneskoreného vývinu. Existujú však javy, ktoré výskum považuje v zásade za typické palócke črty. Takou je postava mýtického tvora, pojedajúceho nebeské teleso (mesiac), nazývaného ‘markoláb’ a 'pajoď (k prvému viď: Diószegi 1968, k druhému: Csáky 2000b). Aj o tejto postave však treba povedať, že sa nevyskytuje na celom území označovanom ako palócke, ale je skôr charakteristická pre centrálne jadro tejto oblasti. Ďalšou dôležitou charakteristikou systému tunajších ľudových povier je predstava, že bosorky nosia pokrývku hlavy s parožím, ktorú vidí len ten, kto sa na Vianoce počas polnočnej omše postaví na Luciinu stoličku (‘lucaszék’). Ďalšou typickou bájnou postavou systému mýtov palóckej oblasti je banský škriatok alebo permoník (‘permonyik’), ktorý je však známy len v oblastiach regiónu, zaoberajúcich sa (aj) baníctvom. Podobné postavy sú však známe aj u slovenských či nemeckých susedov, zaoberajúcich sa baníctvom (L. Juhász 2002a). S pozoruhodnou vytrvalosťou sa udržujú isté magické predstavy a úkony (liečenie uhranutia uhľovou vodou, viera v bosorky, počarenie krave atď.), a to natoľko, že ešte aj koncom roku 2000 bolo možné presvedčiť sa o bezvýhradnej viere v tieto predstavy (Rudná). 319
