Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
Na záver uveďme niekoľko príkladov povier, týkajúcich sa chovu hydiny, zaznamenaných v Medvešskom pohorí. Ženy tu verili, že nie je dobré posadiť sliepku na vajcia tak, aby sa kurence vyliahli v čase kvitnutia šípovej ruže. Vtedy vraj mladé zahynú tak, ako šípový ker zhadzuje lupene svojich kvetov. V kalendári sa tiež pozreli, kedy je nov mesiaca, posadiť sliepku na vajíčka nie je totiž vraj dobré ani na nov (‘újságon’), lebo sa „neujmú", nevyliahne sa z nich kurča. Naopak, urobiť tak vo fáze dorastania mesiaca bolo vyslovene výhodné. Šťastie neprinášalo ani to, keď sa tak stalo v piatok. Naopak, obyvatelia Gemerského Jablonca veria, že najvhodnejšie dni na to sú pondelok a štvrtok (Magyari 1985, 128-129). Ľudové náboženstvo Tento región je obývaný, ako už o tom bola reč, z najväčšej časti katolíkmi, reformovanými a evanjelikmi. Počet židov je zanedbateľné malý. Národopisná literatúra považuje palócky ľud za pobožnejší než priemer, z náboženského hľadiska silnejšie lipne k tradíciám. O tom, akým spôsobom sa táto vystupňovaná bigotnosť prejavuje navonok, máme k dispozícii zatiaľ len čiastkové výsledky výskumov. Náboženské prejavy palóckeho ľudu, najmä obyvateľov Novohradu, dobre poznáme v prvom rade vďaka terénnym výskumom Ágnes Lengyel a Gábora Limbachera. A hoci robili výskum aj na území dnešného Slovenska, dodnes o ňom publikovali len roztrúsené fakty (Lengyel-Limbacher 1997). Najobľúbenejším pútnickým miestom gemerských Maďarov rímskokatolíckeho vierovyznania bola mátraverebélyska Svätá studňa. K nej minimálne raz za život putoval každý katolík. Z Držkoviec a Strelnice v údolí Turca sa chodilo až do druhej svetovej vojny na púť 15. augusta, na Nanebovzatie Panny Márie (’Nagyboldogasszony’). Väčšinou chodili dievčatá a ženy, len v oveľa menšom počte mládenci a ženatí muži. Skupina pútnikov pozostávajúca zo 40-50 členov, kráčala spievajúc a modliac sa na čele s predspevákom piesní a modlitieb. Lud z dedín, cez ktoré skupina prechádzala, putujúcich očakával. Cestou niekde väčšinou jednu noc prespali, zväčša v Ceregyi, potom na pútnické miesto dorazili večer pred púťou. Ich prvá cesta viedla do kostola, potom išli k Svätej studni, kde sa napili - podľa ich presvedčenia - z liečivej vody, resp. si ňou naplnili prinesené fľaše a demižóny. V Mátraverebélyi v závislosti od počasia buď prespali v miestnych domoch alebo sa len zložili na okraji lesa. V deň púte sa zúčastnili cirkevných ceremónií, potom navštívili jarmok, organizovaný pri tejto príležitosti, kde nakúpili spomienkové predmety - sväté obrázky, ružence, modlitebné knižky, sošky sväté atď. - pre rodinných príslušníkov. Po druhej svetovej vojne sa organizovali pri príležitosti púte k Svätej studni už aj autobusové zájazdy alebo rodiny prichádzali individuálne, vlastnými osobnými autami (Ujváry 2000a, 19-42). Okrem toho maďarské obyvateľstvo regiónu navštevovalo samozrejme aj pútnické miesta v slovenských oblastiach (Prihradzany, Úhorná atď.). Popritom existuje v tejto oblasti aj nespočetné množstvo pútnických miest lokálneho významu, ako napríklad rudniansky Magdalénin prameň, ďalej pútnické miesta v Rožňave, Krásnej Hôrke, Bőrke, Krásnohorskej Dlhej Lúke, Hrušove atď., ako aj pútnické miesto, nachádzajúce sa na kopci medzi Novou Baštou a 320
