Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

I. Úvod

vého spoločenstva (Schicksalsgemeinschaft), čo však neznamená zároveň aj to, že by sa stmelili aj do jednej etnickej skupiny. Nemci, ktorí žili na území dnešného Česka a Moravy, sa sami prakticky ešte aj po prvej svetovej vojne považovali za českých Nemcov. Hoci vznik samotného pojmu sudetskíNemci možno klásť do skoršieho obdobia. Tento názov sa objavil už v roku 1866, ale ako súhrnný názov pre Nemcov v Čechách a na Morave, podľa vzoru alpských (Alpendeutsche) a dunajských (Donaudeutsche) Nemcov, použil prvýkrát výraz sudetskí Nemci (Sudetendeutsche) v roku 1902 kultúrny geograf, etnograf a publicista Franz Jesser (pod jeho vplyvom na označenie Nemcov na Slovensku vytvoril Raimund F. Kaindl v roku 1911 názov karpatskí Nemci - Karpatendeutsche). Recepcia tohto pomenovania však bola oveľa pomalšia a rozšírila sa v podstate až v tridsiatych rokoch. A hoci osvetoví pracovníci, publicisti, učitelia, etnografi (!) urobili všetko pre to, aby susedských Nemcov stmelili do jednotnej etnickej skupiny, skutočné osudové sudetonemecké spojenectvo sa vytvorilo až po prenasledovaní a vysťahovaní po roku 1945, vtedy však už ako etnická oblasť či región stratili praktický význam (Schroubek 1979. Viď: Bausinger 1988, 13-15). Od tejto poslednej fázy osud uchránil Maďarov na Slovensku, ostatné vývojové stupne sa však neuveriteľne podobajú vyššie opísanému osudu Nemcov. Madári na Slovensku ani dnes nie sú kultúrne, mentálne jednotní a v podstate ich drží spolu iba viac než osemdesiatročný spoločný osud (viď osudové spoločenstvo sudetských Nemcovi).

Závažným výskumným, resp. prezentačným problémom je, že populárnu kultúru obyvateľov bývalých hornouhorských oblastí, ktoré boli v dôsledku trianonskej mierovej dohody pripojené k Československu, nepoznáme v dostatočnej miere ani v súvislosti pomerov rokov 1918-1920. Zrodilo sa síce niekoľko súhrnných prác, ktoré sa pokúšajú zachytiť „ľudovú kultúru” tohto teritória „tradičnými metódami”, zobrazujúc akýsi „statický obraz”, v podstate zúžený na okruh poddansko-roľníckej kultúry. Tieto práce však všetky bez výnimky majú medzery, (v lepšom prípade) sú to improvizácie, odrážajúce práve aktuálny stav výskumu. Nezrodil sa taký premyslený program, pomocou ktorého by sme vedeli - aspoň dodatočne - zachytiť, rekonštruovať ešte žijúce javy populárnej kultúry 20. storočia. Nehovoriac už o tom, že túto kultúru v priebehu času zasiahlo množstvo zmien, ktoré vyplývajú zo striedaní štátnej moci a viacnásobných zmien v spoločenskom zriadení popri tak či tak prichádzajúcich modernizačných zmenách, premien či „zániku”, všeobecne charakterizujúcich ľudovú/roľnícku kultúru. Veľmi kusé vedomosti máme (ak vôbec nejaké máme!) o postihnuteľných vplyvoch v ľudovej kultúre v dôsledku striedaní štátnej moci v rokoch 1918, 1938, resp. 1945, hospodárskej krízy v dvadsiatych rokoch, procesu kolektivizácie v päťdesiatych rokoch, udalostí okolo roku 1968, ako i spoločensko-politických zmien v roku 1989.

V zásade podľa sovietskeho vzoru (hoci nie výlučne) sa v období po 2. svetovej vojne vytvoril ako v maďarskom, tak i v slovenskom a českom národopise (v poslednom markantnejšie. Viď: Beneš 1965; Kovačevičová 1960; Leščák 1977; Melicherčík 1961; Michálek 1967; Pranda 1970; Pranda 1978) smer

31