Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
Barnabása Hollóa. Pritom gemerskú korvľnovskú tradíciu významne reprezentujú všeobecne rozšírené príbehy, známe aj z učebníc (Ujváry 1990). Vďaka zberateľskej práci Zoltána Ujváryho v tejto oblasti dobre poznáme anekdotu ako slovesný žáner. Rozličné krátke, vtipné ľudové rozprávania, ktoré zozbieral z územia niekdajšej Gemerskej župy a publikoval v zborníku, sa dočkali viacerých vydaní (Újvári 1986a; Ujváry 1988). Príbehy, vtipné náhrobné nápisy a posmešné veršovanky o farároch, vojakoch, Cigánoch, historických osobnostiach či určitých životných situáciách samozrejme nie sú chrakteristické len pre Gemer (aj sám Ujváry uvádza v poznámkach pri každej anekdote historické súvislosti a údaje o výskyte v iných regiónoch), ale neexistuje podobne bohatá zbierka z iných regiónov severnej časti maďarského jazykového územia. Posmešná rečňovanka Talucsúfoló’ (posmech z konkrétnej dediny) ako slovesný útvar je známa v celej maďarskej jazykovej oblasti (dokonca aj za jej hranicami), jej rozšírenie však pravdepodobne predsa len nie je rovnomerné. Tento fakt možno síce pripísať aj nerovnomernosti výskumu, momentálne sa však zdá, že naozaj všeobecnej obľube sa tento žáner tešil v Podunajskej nížine a v Gemeri. Veršované posmešky na adresu tej-ktorej dediny, charakteristiky dediny či regiónu sa šírili výtlačkami predávanými na jarmokoch, v literárnej forme prístupnej aj obyčajnému ľudu. Môžeme ich zaradiť do dvoch väčších skupín; prvú skupinu tvoria riekanky, ktoré ani nemusia mať vždy posmešný charakter a v ktorých sa spravidla vyskytuje jednoslovná charakteristika, reprezentujúca vlastnosť, typickú pre obyvateľov danej obce. Obyvateľov Čučmy, dediny pri Rožňave, nazývajú napríklad ‘gorgolyok’, karikujúc ich osobité, archaické nárečie (namiesto slovesa ‘görgetni’, váľať, používaného pri opise spôsobu transportu dreva z lesa, používajú tvar ‘gorgolyiťani’). Obyvateľov Slavca, špecializujúcich sa na pestovanie zeleniny, nazývali ‘répások’ (mrkvári). Obyvatelia Kružnej pracovali pre židovského handrára, bývali vo voze, s ktorým chodili po okolí a zbierali handry. Ako protihodnotu za ne veľmi často dávali lacné prstene, z čoho vzniklo ich pomenovanie ‘gyűrűsök’ (prsteniari). Rovnako na typické zamestnanie poukazuje prezývka, ktorá sa spája s obyvateľmi Rudnej - ľudia z okolia ich nazývali 'sárgahasúak’ (žltobruchľ), a to preto, lebo väčšina mužského obyvateľstva dediny pracovala v blízkej bani na ťažbu železnej rudy a ich oblečenie bolo od tlačenia vozíkov so železnou rudou na bruchu zažltnuté od rudy a hrdze (Liszka 1991c). 318 Socha kráľa Mateja v Gemeri (foto Ilona L. Juhász, 2001)
