Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

uväzovanie (‘abrosz’ - obrus, ‘lepedő’ - plachta), sa používala na nosenie jedla, pri cestách na trh, na jarmok.

V západnom kúte regiónu, v povodí Ipľa, sa používali rôzne typy noší, nosených na chrbte. Tie čiastočne (ale nie úplne) vytlačili z používania batohy. „Žena bez nose na chrbte ani nevykročila na ulicu” - hovorí sa ešte i dnes v obciach spomínanej oblasti. Možno rozoznávať dva základné typy nose (‘hátyľ, ‘hátyikas’, ‘lacikas’, ‘baszárka’): prvým z nich je kôš na chrbát s obručovou konštrukciou, ktorý sa zhotovoval z užších či širších pásov štiepaného dreva (‘szilács’), resp. z vŕbových prútov, s kôrou alebo bez nej. Jeho tvar môže byť hranatý, okrúhly alebo plochý. Druhým typom je kôš v tvare zrezaného ihlana, s kruhovým alebo oválnym prierezom, bez obručí, tvaru putne. Mohol byť zhotovený buď tiež zo štiepaného dreva alebo z ošúpaných či neošúpaných vŕbových prútov. V každom sedliackom gazdovstve mali noše dve - jednu slávnostnú, šetrnejšie používanú, a jednu na každodenné použitie. Prvá bola už zhotovovaná ako slávnostná, bola jemnejšie vypracovaná (z vŕbových prútov, riadne očistených a pozdĺžne naštiepaných), niekedy aj maľovaná. Používali ju na trh či na jarmok, resp. na nosenie jedla. Exemplárom na každodenné bežné použitie mohla byť stará, ošúchaná noša, ale v zásade už ich výroba smerovala k tomuto cieľu - také putne sa vyrábali z nelúpaného vŕbového prútia, v nenáročnom prevedení. Ich využitie bolo podobné ako využitie hrubej batohovej plachty (podrobnejšie viď: Liszka 1994g).

V sedliackych gazdovstvách zohrávali dôležitú úlohu aj ďalšie druhy košov. Niektoré pomáhali pri práci ženám, iné mužom. Výlučne v západnej časti regiónu boli známe koše pletené z nelúpaného vŕbového prútia, v tvare obráteného Železný kôš z Rudnej (kresba József Liszka) zrezaného ihlana, opatrené

dvoma uchami. Inak sa používali oválne koše s obručovou konštrukciou (tilkas’) v rozličných veľkostiach. S nimi možno čo do tvaru a histórie dať do súvisu charakteristické prostriedky v gemerskej baníckej oblasti - železné koše (Vaskosarak)’. Tieto oválne, ploché plechové transportné prostriedky pôvodne používali baníci a neskôr našli uplatnenie v gazdovstvách baníckych osád. V každom sedliackom hospodárstve sa ich našlo 4-5 kusov. Pri stavbe domov sa používali na transport pevnejších materiálov (kameň, štrk, zemina atď.). Okrem toho sa v nich nosilo aj uhlie a používali ich aj hrobári. V ostatných desaťročiach, keď sa pri niektorom dome opeká slanina, žeravé uhlíky z ohniska sa prinesú von v takomto plechovom koši (Čučma, Jovice, Rudná atď.). V Chorvátoch a Hosťovciach nad Bodvou (dnes obe súčasť Novej Bodvy) si pamätajú aj typ, ktorý sa nevyrábal z kusa plechu, ale bol upletený z pásikov plechu alebo z hrubého drôtu. Podľa rozprávania Gézu Ádáma (nar. 1931) z Hosťoviec nad Bodvou tento typ koša vyzeral presne ako

316