Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Obed pri žatve v Leli. Rekonštrukcia (foto József Liszka, 1989)

poľnohospodári nekupovali ani neskôr, keďže neboli vhodné na kopcovitý terén. V 20. storočí obilie už žali kosou s jednou rúčkou. Kosisko si zadovažovali zo susednej Kružnej. Kosu pri žatí obilia opatrovali kvačkou (‘csapó’) z lieskového dreva. Jediným spôsobom získavania zrna bolo ručné mlátenie, ktoré bolo v rokoch pred 1. svetovou vojnou nahradené mláťačkami na ručný pohon. V tých rokoch sa v dedine objavila aj „ohnivá mašina” (tüzes masina’) privezená z

Rožňavy. Objavenie sa mláťačky na benzínový pohon možno datovať do polovice 30. rokov 20. storočia. Gazdovia, ktorí dorábali menší objem úrody, používali na skladovanie obilia debny, ‘szuszék’. Majetnejší si zhotovovali v komore obilný kôš. Jeho kostru vytvorili z dubového dreva, ktoré poprepletali vŕbovým prútím, potom zvnútra aj zvonka vytmelili. Do takéhoto koša sa zmestilo aj 18 q zrna. Neskôr už vyrábali takú istú konštrukciu z dosák. Názov takejto konštrukcie bol „ fersióg” (Borossová 1976, 113-131).

V údolí Bodvy bol pre využívanie pôdy na mnohých miestach typický trojpoľný systém obrábania. Na žatvu obilnín sa do poslednej tretiny 19. storočia používal kosák. Ten získavali od slovenských podomových obchodníkov, preto ho na mnohých miestach nazývali tót salló’ (slovenský kosák) alebo ‘cigány salló’ (cigánsky kosák). (Druhé pomenovanie svedčí o tom, že takýto kosák zhotovovali aj cigánski kováči.) V slovenskej časti údolia Bodvy bolo dominantnou metóTesaná debna na obilie v Rudnej (Borossová 1976, 129)

309