Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Strechy domov v dedine pokrývali v prvom rade slamou, vyskytlo sa len niekoľko domov s rákosovou strechou. Rákosim pokrývali najmä hospodárske budovy (maštale, chlievy - ‘disznóólkák’). Po druhej svetovej vojne sa z rákosia zhotovovali tiež rákosové rohože rôznych rozmerov, používané na prikrývanie parenísk roľníckych družstiev. V oblastiach zaplavovaných Čečankou pestovali tiež tŕstie, z ktorého plietli koše, ošatky, tašky, rohožky a nástenné rohože. Širšie listy trstiny používali kolári ako plniaci materiál pri výrobe sudov. Rákosié a tŕstie využívali aj ako núdzové krmivo (Szanyi 1976a; Paládi-Kovács 1999b, 235-242).

Chov domácich zvierat

Vo viacerých oblastiach palóckeho regiónu predstavoval chov dobytka rozhodujúci zdroj obživy. Vďaka obrovským geografickým rozdielnostiam však aj v chove dobytka v tomto regióne badať významné rozdiely. V západnej časti regiónu, v Leli, zohrával aj chov dobytka dôležitú úlohu, keďže obyvateľstvo dediny by nebolo vyžilo len z obrábania pôdy. Choval sa tu predovšetkým rožný statok. Na prelome 19. a 20. storočia došlo k výmene chovaných plemien. Vtedy sivú maďarskú kravu definitívne nahradila simentálska krava. Rovnako sa v tomto období uspôsobil chov dobytka na stajňový. Rožný statok (najmä teľatá na výkrm) chovali na predaj, ale hovädzí dobytok bol aj hlavným ťažným zvieraťom. Kone vlastnili len povozníci. Chov hydiny patril medzi ženské úlohy. Prebytky z neho zhodnocovali na parkanskom (dnes Štúrovo) a ostrihomskom trhu (Angyal 1994b).

Naproti tomu v gemerskom regióne, ako píše Attila Paládi-Kovács, „existovalo horské pastierstvo, ktorému podobné nenájdeme nikde v severnej maďarskej jazykovej oblasti. Svojím charakterom je porovnateľné skôr s hornozemským (slovenským) pastierstvom a s pastierstvom Sedmohradska. V prevažnej miere je preň charakteristický chov oviec a ich dojenie, salašníctvo, charakteristické intenzívnym spracovaním mlieka, rovnako ako severokarpatské slovenské a poľské chovateľstvo oviec, keď mlieko spracúva bača na salaši horského, alpského typu. K zaháňaniu do košiara patrí prenosný prístrešok, koliba (‘kolyiba’), k dojeniu drevená ‘ágaslábas’ a geleta, skysnuté mlieko sa mieša špeciálnym nástrojom. Ešte na začiatku 20. storočia bol dokonca opísaný tri-štyri metre dlhý roh z dubového dreva, pochádzajúci z Ardova” (Paládi-Kovács 1988, 169-170). Pre živočíšnu výrobu v dedinách gemerskej nížiny, kde dominovalo obrábanie pôdy, bol charakteristický stajňový chov hovädzieho dobytka, domáce vykrmovanie ošípaných a v menšej miere chov oviec.

Pre živočíšnu výrobu údolia Bodvy bol charakteristický chov hovädzieho dobytka, ako zdôraznil Attila Paládi-Kovács, ešte aj v prípade dedín používajúcich konské záprahy alebo vyznačujúcich sa chovom ošípaných alebo hydiny. Na výmenu plemien prišiel v mnohých prípadoch rad až v období medzi dvoma svetovými vojnami (v prípade Turnianskej Novej Vsi bola napríklad dominantným plemenom ešte v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia maďarská sivá krava). Za prvej Československej republiky sa začalo rozširovať simentálske, potom medzi rokmi 1938 a 1944 maďarské strakaté plemeno. Aj v prípade chovu ošípaných

305