Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

né mohutné budovy v ich hospodárstvach, ako aj ich veľké stodoly, maštale pre kone a kravy, vinohradnícke budovy a lisovne hrozna. Obytné domy majú rozdelené na tri časti, a to na pitvor (‘pitar’), dom (tiáz’) a komôrku (‘kamrika’).”

(Szeder 1819, 41)

Dom s prútenými stenami vo Vyšných Valiciach (foto József Liszka, 1980)

Tradičným stavebným materiálom tejto oblasti bolo drevo. Bola známa aj zrubová konštrukcia stien (‘boronafalas’), ako aj variant drážkovou konštrukciou (‘zsilipéit’), hoci do 20. storočia sa zachovalo len málo dokladov týchto technik. Ako posledná opísala vyšnovalický drevený dom Aranka Kocsis. Tento dom nazývajú ‘ravásház’ pre drážkovú techniku jeho stavby. Jej podstatou je, že vodorovné hrubé dosky sa vkladajú do zvislých stĺpov drevenej kostry s drážkami. Najstarší drevený dom v dedine bol postavený v 19. storočí, posledné v dvadsiatych, tridsiatych rokoch 20. storočia (Kocsis 1990). S postupným vyrúbaním lesov bola však od prelomu 18. a 19. storočia v tejto oblasti stavba obytných domov z dreva na ústupe a od konca 18. storočia sa stále populárnejším stavebným materiálom stávalo blato vo forme nabíjanej steny (Vert faľ) alebo hlineno-plevového múra (Vályog faľ - múr zo zmesi hliny a pliev). Historicky známy je aj prútený múr ('sövényfal’), ktorý, rovnako ako drevený múr, zvonka aj zvnútra omietali blatom. Podstatou prútenej steny je, že v miestach, dôležitých pre statiku budovy, sa do zeme zapustia podporné stĺpy, medzi ne sa vbijú vo vzdialenosti 40 až 50 cm koly a priestor medzi kolmi sa vodorovne prepletie prútím. V 20. storočí sa touto technikou zhotovovali už len hospodárske budovy, ale medzi Cigánmi pretrvávala ešte na konci 20. storočia. Popritom boli moderné aj kamenné stavby, dominantné v južnom Honte a Novohrade, ako aj vo východnom Gemeri. Najmä medzi nižšou šľachtou si získali od začiatku 20. storočia

297