Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

val a v celkom extrémnych prípadoch sa považoval za prakticky zhodný so severnou maďarskou jazykovou oblasťou, zaraďujúc sem napríklad Podzoborie rovnako ako Považie (Bakó 1987, Manga 1979, Paládi-Kovács 1989). Tomu do istej miery odporuje skutočnosť, že v rámci výskumu palóckej kultúry sa účastníci programu zaoberali len výskumom tzv. centrálneho jadra palóckeho územia (Bakó 1989a).

V kultúre, označovanej ako kultúra palóckeho typu, si však už aj pri letmom pohľade možno všimnúť značnú nesúrodosť. Bálint Ma vyčlenil vo vyššie spomínanom diele v rámci Gemerskej župy nasledovné dôležité územné jednotky: Chanavské salaše, Zem Barkov, Údolie Gemera, Údolie Suchej, Zem Palócov, Gemerská banícka oblasť, Údolie Muráňa a Čierny les rodu Balogovcov (lia 1976, 55-215). A to sme ešte nespomenuli susedné novohradské, hontianske či turnianske územia. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa táto nerovnorodosť v ľudovej kultúre ďalej stupňovala. Palócke kultúrne charakteristiky hontianskeho rímskokatolíckeho obyvateľstva sedliackeho pôvodu (‘huntyiak’, viď Kosa 1979, 17) nemožno ani len porovnávať napríklad s kultúrou reformovaného maďarského ľudu zemianskeho pôvodu z údolia Valice. Kultúra ľudu Medvešského pohoria, typického svojou endogamiou, živiaceho sa najmä lesnými prácami a chovom dobytka, má naozaj veľmi ďaleko od kultúry hrnčiarskych dedín v povodí Turca alebo kultúry obyvateľov okolia močariska v údolí Bodvy, zaoberajúcich sa prevažne obrábaním pôdy. Táto pestrosť vyplýva jednak z terénnych daností (v podstate v údolí každej rieky vznikla osobitá kultúra s miestnymi špecifikami, kedže horské chrbty do značnej miery bránili udržovaniu kontaktov a náboženské a spoločenské členenie tiež viedlo k izolovanému, sčasti samoregulovanému vývinu). István B. Kovács, ktorý ako posledný urobil prehľad členenia tunajšej ľudovej kultúry, zamerajúc sa na Gemer ako užšie ohraničený priestor palóckeho kraja, sa snažil priblížiť „územné členenie gemerského maďarského ľudu”. Upozornil na niekoľko tuctov mikroregiónov, ako aj na fakt, že ďalšie výskumy by mohli viesť k ďalšiemu rozčleneniu jednotlivých mikroregiónov. Popritom v súlade s Attilom Paládi-Kovácsom považuje za účelné členenie oblasti na päť menších regiónov: 1. Nízinaté povodie rieky, 2. údolie Suchej, 3. juhozápadná lesnatá oblasť, 4. hlinitá zóna, 5. banská oblasť (B. Kovács 1999, B. Kovács 2001a; Paládi-Kovács 1988, 157-194).

Charakteristickú podskupinu Palócov ďalej predstavujú Barkrnia (Barkók). Nimi obývaný priestor (resp. jeho vymedzenie) sa v priebehu dejín menil. Ich väčšia časť dnes v každom prípade žije na území dnešného Maďarska (v okolí Ózdu). Na území Slovenska sa obvykle za Barkov považuje ľud dedín Slovenského krasu, kým v Maďarsku ľud, žijúci v údolí rieky Hangony a v dedinách Erdó'hátu (tento región sa v podstate kryje s územím, označovaným ako juhozápadná lesnatá oblasť). Prvú zmienku o tomto ľude Attila Paládi-Kovács datuje do roku 1833. Jeho pomenovanie možno zrejme dať do súvisu s Vincém Barcom, dôstojníkom talianskeho pôvodu, ktorý bol niekoľko desaťročí veliteľom 10. husárskeho pluku a práve jeho odvodný región sa kryje s regiónom, obývaným neskôr Barkami. Mnohí označenie ‘barkó’ chápu pejoratívne. Barkovia sú rímskokato-291