Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Iľckeho vierovyznania a žijú v prísnej endogamii. Na nimi obývanom území možno nájsť aj niekoľko typických zemianskych obcí. Čo sa týka výstavby usadlostí, je pre barkovský ľud typické osídľovanie vyklčovaných lesov. Poľnohospodárstvo bolo v ich regióne pomerne zaostalé. Hlavným zdrojom obživy bol chov dobytka, priekupníctvo a lesné práce. Na konci 19. storočia sa vďaka otvoreniu baní v okolí Ózdu životná úroveň Barkov zvýšila, jej vzostup sa však zabrzdil posunom hraníc v roku 1918 (Paládi-Kovács 1982).

Východná časť oblasti Palócov, územie, nachádzajúce sa na niekdajšom území Turniansko-abovskej župy, sa len voľne viaže k teritóriu Palócov, chápanému v klasickom význame. V mnohých ohľadoch tvorí kultúrnu hranicu Soroška. Attila Paládi-Kovács pri národopisnej analýze niekdajšej Turnianskej župy definoval tri javy, ktoré sú podľa jeho výskumov charakteristické výlučne pre túto oblasť. Sú nimi výraz ‘lóháti kosár’ (pre kôš nesený na konskom chrbte), výraz ‘korcos’ (pre plachtu na nosenie nákladu na chrbte) a nakoniec výraz ‘doboska’ - pre makové pupáčiky (Paládi-Kovács 1996b). Táto oblasť sa v širšom ponímaní zvykne nazývať aj povodím Bodvy. S definíciou údolia Bodvy sa sčasti kryje, sčasti ju dopĺňa miestne pomenovanie Cserehát, označujúce oblasť medzi Bodvou a Hornádom, ale jeho väčšia časť dnes leží na území Maďarska. Geograficky možno rozdeliť časť údolia Bodvy, patriacu Slovensku, na dve časti: pomerne úzke hornaté územie hornej Bodvy a rovinatejšiu močaristú Košickú kotlinu. V užšie ponímanej severnej časti údolia Bodvy možno nájsť nemecké osady (Medzev, Štós), smerom na juh nájdeme potom maďarské, resp. už pomaďarčené rusínske (Chorváty) či poľské (Buzica, Janíky) osídlenie (Bodnár 1999b).

292