Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Po vynášaní Moreny vo všeobecnosti školopovinné dievčatá chodili po dedine s vŕbovými prútmi ozdobenými stuhami a kraslicami (v Žiranoch a Mecheniciach v 40. rokoch chodili už len k príbuzným), v domoch povedali vinš (Villőzés’). Od domácich dostali vajíčka, resp. gazdiná odlomila konár a rad radom ním dievčatá vyobšívala, hovoriac pritom „Mind menjetek fírjhöz!” (Všetky sa vydajte!). Jánosovi Mangovi sa aj v súvislosti s Villőzés’ podarilo poukázať na silné slovanské vplyvy (Manga 1942, 61-71).

Svätojánský oheň bol známy ako na Žitnom ostrove, tak na palóckom území. Skutočne známym sa však stal zoborský svätojánský spev a s ním spojený rituál, predovšetkým vďaka spomínaným skorším publikáciám Józsefa Kelecsényiho a Zoltána Kodálya.

„Ako v mnohých maďarských obciach, tak aj v Kolíňanoch pripomína preskakovanie svätojánskych ohňov na deň svätého Jána, sprevádzané spevom a tancom, rímske Palilie a sviatky Vesta.

V štvorcovom ohnisku zapália kopy slamy, zmiešanej s trávami zo dňa Božieho tela, uprostred spevu a skákavého tanca jednotlivo preskakujú blčiace plamene. Voňavými trávami, ktorá dávajú do ohňa, sa snažia odpudiť šarkanov a čertov, aby neuškodili sejbe a neotrávili studne a pramene. Niekde s týmto cieľom robia z kostí a rôzneho odpadu dym, akoby chceli vyúdiť čerta. Iní kladajú oheň na kraji medze a s horiacimi otepmi obchádzajú obsiatu pôdu. Iní zase zakladajú oheň na úpätí hory či vrchu, spievajú a tancujú okolo neho a horiace otepy odnesú k domom a položia do záhrady, aby húsenice nezničili ovocie, alebo medzi sejbu, aby sa jej nechytila pleseň atď. Z toho, ako dievčence preskočia svätojánsky oheň, veštili o vydaji. Niekedy došlo aj k úrazom, ako pred pár rokmi v Hosťovej v Nitrianskej župe, kde objemnejšia mladica pri skoku spadla do ohňa a tak škaredo si popálila celú tvár, že sa potom nevydala, takže z toho vzniklo aj porekadlo: „Preskočila ako dievča z Hosťovej svätojánsky oheň."

(Kelecsényi 1853, 29-31)

Z výskumov Jánosa Mangu vieme, že na začiatku 40. rokov 20. storočia bolo zapaľovanie ohňov zvykom už len v Žiranoch. V Mecheniciach farár Antal Szvincsek zakázal zapaľovanie svätojánskych ohňov na prelome 19. a 20. storočia. Predtým tam ohne zapaľovali pri siedmich príležitostiach. Dvakrát po tri nedele pred dňom svätého Jána, resp. na deň svätého Jána (24. júna). Zapaľovanie sa začínalo vždy po západe slnka a trvalo zhruba do polnoci. Podpaľovala sa väčšinou kopa sena bez konkrétneho tvaru. Pri tejto udalosti sa vonku zhromaždili malí aj veľkí, ale blízko k ohňu pustili len tých mladých, čo už vychodili školu. Na jeho jednej strane stáli v polkruhu mládenci, na druhej dievčence. Oni boli hlavnými aktérmi obyčaje, ostatní sa jej zúčastňovali skôr v úlohe obecenstva. Meno ktorého dievčaťa sa zaspievalo v svätojánskej piesni, to muselo preskočiť oheň. Kým dievčatá preskakovali oheň, prítomné ženy parili nad ohňom zakvitnuté bazové konáriky. Tie si potom doma uschovali, a keď sa počas roka u niekoho objavil nádor, priviazali ich naň. Ked svätojánsky oheň vyhasol, išli dievčatá na blízke konopné polia, a tam každá potme zviazala po dve rastliny. 0 deväť dní sa na ne pozreli a ak boli obe zakvitnuté, tak sa diev-286