Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

ča podľa povery malo vydať za mládenca, ak len jedna, za vdovca (Manga 1942, 86-89).

So zapaľovaním svätojánskych ohňov možno dať do súvisu zvyk z Mecheníc, ktorý nazývali 'szakajtóégetés’, pálenie ošatiek (košov používaných pri pečení chleba). V čase veľkého sucha totiž dievčatá v hociktorú letnú nedeľu zozbierali po dedine zlé ošatky, spolu so ženami ich vyniesli na krížne cesty za dedinou a spálili ich. Medzitým sa trikrát pomodlili Otčenáš a trikrát Pochválen, a potom zaspievali cirkevnú pieseň, začínajúcu slovami „Adj szép esőt, csendes esőt” (Daj nám pekný tichý dážd). Tento zvyk v Mecheniciach existoval ešte aj koncom 30. rokov 20. storočia (Manga 1942, 109-110).

Spoločnosť

O spoločenskom usporiadaní podzoborských dedín si môžeme vytvoriť obraz najmä na základe výskumov Hony Madarovej (Madar 1989) a Judity Morvayovej (Morvay 1957a, Morvay 1980). Z ich výskumov vyplýva, že v dedinách, čo do počtu obyvateľov úzko ohraničených, sa mohli vytvoriť tri základné spoločenské vrstvy:

1. 'gazdák’ (gazdovia), ‘nagygazdák’ (veľkogazdovia), zamestnávajúci aj cudziu pracovnú silu,

2. ‘csujosok’ alebo ‘csetertesek’, nahrádzajúci obrábanie vlastnej pôdy pracovnou silou podielnikov, ale vlastniaci aj ťažný statok,

3. Töldtelenek’ (bezzemkovia), ‘nincstelenek’ (nemajetní"), ‘egyszerűk’ (obyčajný ľud). Pochopiteľne, najužší vzťah existoval medzi príslušníkmi dvoch krajných vrstiev, veď gazdovia a veľkogazdovia získavali pracovnú silu v prvom rade z radov bezzemkov. Tí, ak sa v blízkosti nenaskytla pracovná príležitosť, išli pracovať aj do vzdialenejších oblastí ‘hónapszámba’ (ako námezdní robotníci na niekoľko mesiacov) alebo ako podielnici. Takéto pracovné príležitosti inak využívali aj mladí príslušníci strednej triedy, ktorí boli tiež odkázaní na doplnkový zárobok. Chodili najmä na Dolnú zem, za Dunaj, ale po prvej svetovej vojne sa dostali aj do Nemecka a Francúzska. Tí, čo nemali ani konopné pole, odchádzali aj ďalej (hoci aj k povodiu dolného Váhu, do Vlčian) tilónyi’ (spis. tilolnľ, lámať konope, ľan) a priasť. Za prácu dostali osminu úrody, čo im umožnilo uspokojiť potreby vlastnej rodiny. Z kruhov bezmajetných, chudobných pochádzali väčšinou aj obecní pastieri, strážcovia polí a noční strážnici. Najnižšiu skupinu tejto spoločenskej triedy tvorili panskí sluhovia, paholkovia. Táto skupina sa ďalej delila a v jej hierarchii stáli na vrchole kočiši, najmä ‘parádés kocsis’ (parádny kočiš).

Podzoborie ako región možno označiť za tradične exogamnú, pričom sa medzi sebou sobášili obyvatelia menších skupín dedín (3-4 obce). Jedinou endogamnou (a zároveň najbohatšou) obcou oblasti boli Jelšany. Na Podzoborsku sa viacgeneračný model rodiny (tu nazývaný „spolužijúci”, „na jednom chlebe žijúci”, „z jednej misy žijúci", „na jednu ruku pracujúci” či „domáca rodina”) zachoval v podstate do polovice 20. storočia. Život veľkorodiny riadil gazda (‘gazda’),

287