Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

20. storočia. Takým je ručné chytanie rýb. „Holými rukami” sa chytali najmä šťuky, lebo šťuka je „veľmi lenivé zviera", chytiť ju bolo preto jednoduché. Šťuky sa chytali aj pomocou slučky (‘nyakkendő’ - viazanka), pripevnenej na koniec dlhej palice. PÍža (‘csík’) sa tiež najľahšie chytali do rúk, najmä v čase sucha, keď sa pľže zavŕtavajú do bahna a dajú sa z neho pomerne ľahko povyberať. Konzumovali sa prevažne pečené. Najprv ich za živa dali do nádoby, dobre posolili, na čo si ryby „s veľkým krikom” vzájomne ošúchali šupiny. Potom ich očistili a pomaly na slabom ohni na masti upiekli do chrumkavá. Bolo to veľmi chutné jedlo, chutilo „ako pražené tekvicové jadierka”. Existujú aj údaje o chytaní rýb pomocou chlopacieho koša (tapogató’), ale tým sa zaoberali najmä deti. Dospelí rybári lovili pomocou sieťovej alebo prútenej vrše (Verse’) a udíc. Úlovok uskladňovali v rybárskych bárkach, dlhých asi tri metre (poslednú rybársku bárku rozobrali na jeseň roku 1954). Bárky boli zvnútra rozdelené na dve časti, aby bolo možné čerstvejší úlovok oddeliť od staršieho. Ryby predávali najmä na novozámockom a levickom trhu. Po druhej svetovej vojne rybárstvo ako remeslo na gbelskom močiari zaniklo (Liszka 1992b, 41-42). Ale nielen močiarna príroda povodia Parížskeho potoka bola vhodná na praktizovanie zberového hospodárstva. Spodný tok Nitry a Žitavy bol tiež močaristým terénom, takže napríklad aj martovské deti aj dospelí zbierali ešte v polovici 20. storočia vajcia kačíc a potápok, hojne sa nachádzajúce v chotári dediny. Niektorí pili vajíčka surové. Z výskumu Edity Fél z roku 1942 vieme, že Martovčania verili, že od vajíčka „sa otvorí hrdlo tomu, kto je zachrípnutý”.

Chov domácich zvierat

Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva tohto regiónu bolo obrábanie pôdy, v prípade jednotlivých obcí doplnené v rôznej miere chovom dobytka. Čerstvé národopisné údaje o chove dobytka v tomto regióne máme vďaka Gyulovi Morvaymu. Počas výskumu v Tvrdošovciach medzi dvoma svetovými vojnami sa mu ešte podarilo zaznamenať údaje o miestnom chove polodivej kravy. Čriedu tu vyháňali na pašu 21. marca. Rôzne druhy dobytka pásli zvlášť, každému postavili aj osobitné stanovište (‘posztác’), lebo „kôň nechcel piť zo studne po kozách a ovciach a krava tiež nerada”. Vonku na pasienkoch si pastieri pozbíjali prístrešky, zhotovili košiar (‘cserény’), vyhĺbili studňu. Počas pasenia črieda postupovala krokom, nebolo dovolené kravy hnať. Postupujúc na juh prišla až k napájadlu, kde zvieratá pili z dlhého žľabu (bol taký dlhý, že sa pri ňom vedľa seba zmestilo aj dvadsať zvierat). Kúpať chodili zvieratá do Váhu alebo „na kopoly” (‘kopolákra’). Inak sa ale nestarali o ich čistotu. Pasienok spásali pekne postupne, po jednotlivých ‘postácoch’. Keď prišli na koniec posledného, začali odznova. Cestou ničili trsy buriny, lebo mala jedovaté tŕne a mohla na čriede napáchať veľa škody. Do rákosia statok nepustili, lebo ostré rákosie by bolo porezalo zvieratám papuľu. Na noc zahnali čriedu do košiara, kde kravy a voly ležali tesne vedľa seba. Gazdovia, ktorí mali v čriede svoje zvieratá, chodili na Petra a Pavla skontrolovať, aký je stav ich statku, či boli nejaké straty alebo prírastky. Vtedy do244