Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

močiarny terén. V Dlhej nad Váhom možno dokázať bežnú prax ľudového rybolovu ešte medzi dvoma svetovými vojnami (Szanyi 1993, 41-42). Ďalším príkladom môže byť využívanie močiarov v povodí Parížskeho potoka, tiahnucich sa v zásade medzi obcami Strekov a Gbelce. Jedným z najdôležitejších prínosov, ktoré ponúkali močiare, bolo rákosie. Namáhavé a nie príliš bezpečné kosenie trstiny bolo prácou bezzemkov, resp. sedliakov z chudobnejšej vrstvy, vlastniacich pole či vinohrad veľmi malej rozlohy, ktorí sa zväčša nechávali najímať za peniaze, zriedkavejšie za časť pokoseného rákosia. Kosilo sa v zime, v tuhom mraze. Vtedy rozdelili plochu porastenú rákosím na jednotky, nazývané ‘nyilasok’ (nyíl - šíp, šípka) a rozdeliac sa na trojčlenné skupinky (kosec, zberač, viazač) kosili rákosie tlačnou kosačkou (Gbelce: ‘gíp’ - stroj). V Gbelciach je známy typ kosačky s dvoma rukoväťami. V prípade slabých mrazov na tenký ľad položili dosky a kosili stojac na nich. Vtedy kosili malou kosou (Nová Vieska: „kosa s krátkou rúčkou”, „ručná kosa”, „nôž na rezanie rákosia”), pričom v Gbelciach poznali dva jej typy - kosák aj kosu. Malou kosou kosili aj stojac v člne, resp. vtedy, keď ľad síce bol dosť hrubý, ale hlboký sneh neumožňovalpoužitie kosačky. Kedže kosenie malou

kosou je namáhavejšie, bolo aj lepšie platené (Liszka 1992b, 40; Csókás 1988). Bohatá fauna močiarov bola nevyčerpateľným zdrojom pre zber. Tento životný štýl sa však do 20. storočia takmer úplne vytratil a praktizovali ho len chudobnejšie vrstvy dedinského obyvateľstva počas neúrodných rokov alebo deti ako zábavu. V Gbelciach onoho času vo veľkom množstve zbierali lekárske pijavice (‘rendes pióca’ - dobrá, obyčajná pijavica), ktoré vtedy zohrávali významnú úlohu v liečiteľstve. Kedže v močiari žili aj konské pijavice (‘mérges pióca’ - jedovatá pijavica), „nemohol ich zbierať hocikto”. Preto sa ich zberom zaoberali odborníci, bývajúci blízko močiara (jeden muž si takto vyslúžil aj meno Piócás - Pijavičiar). Úlovok jednak predávali do lekární, jednak existovala starena, ktorá pijavice tiež vykupovala a skladovala ich doma vo veľkých zaváracích fľašiach. K nej chodievali po čerstvé pijavice aj z okolitých dedín. V Kamenine si ľudia ešte v 80. rokoch pamätali, že zhruba do konca druhej svetovej vojny chodieval po dedine potulný predavač z Gbeliec a predával pijavice, ktoré mal v zaváracích fľašiach. Bohaté osídlenie gbelského močiara vtáctvom umožňovalo aj zber vajíčok divých vtákov. Zo susedného Šarkana máme údaje o tom, že sa tu vodné vtáky chytali do slučky z konského vlasu. Močiar bol bohatý aj na ryby. V Gbelciach sa výrazne archaické spôsoby chytania rýb udržali až do polovice

Typy malej kosy na rákosie z Gbeliec (kresba József Liszka, 1984)

Kosačka na rákosie s dvoma rukoväťami v Gbelciach (kresba József Liszka, 1984)

243