Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

druhej svetovej vojne prišla do tejto oblasti početná slovenská populácia z okolia Békešskej Čaby. Presídlenci si doniesli so sebou aj svoje kuchynské náradie, teda okrem charakteristických dolnozemských črepových nádob aj ľudovú keramiku, ktorá sa dostala dávnejšie na Dolnú zem z gemerských dielní. Je nápadné, že výrobky pomerne blízkych modranských habánskych hrnčiarov sa objavovali v domácnostiach Matúšovej zeme len sporadicky (Szanyi 1981, 9-10).

Cesta gemerskej keramiky z Gemera na Dolnú zem a ďalej do okolia Galanty (Szanyi 1981) Doprava, transport

Podobne ako na Žitnom ostrove, aj na juhu Matúšovej zeme bol najrozšírenejším dopravným a transportným prostriedkom šamorínsky a dunajskostredský voz. Nástroje a spôsoby transportu nákladu pomocou ľudskej sily poznáme v tomto regióne mimoriadne medzerovité. Najdôležitejším transportným nástrojom žien bola noša (‘batyuzólepedő'), jej obmenu z hrubšieho plátna používali v chotári a prenášali v ňom rôzne plody. Názvom tejto noše je v Boldogu ‘panyó’, vo Veľkej Mači a Tešedľkove lepedő’, vTomášikove lepedő’, ‘batyuzó lepedő’, respektíve niekedy ‘panyó’. Na štyri cípy našili ako spojivo dlhšie prúžky plátna zvané ‘korc’ (Veľká Mača, Tešedíkovo), ‘gurtnľ (Tomášikovo). V jednom boldockom hospodárstve boli aj 3-4 noše (‘panyó’), keďže pri kŕmení zvierat ich v maštali okrem žien používali aj muži. Podľa slov Ferenca Szabóa (nar. 1918) bol vo výbave dievčat okrem 'panyó' aj obrus (‘abrosz’), zhotovený z jemnejšieho plátna bez šnúr, ktorý boldocké ženy používali skôr vtedy, keď išli na trh, alebo vynášali jedlo. Manželka Andrása Ága, rodená Rozália Pék (nar. 1920) z Tomášikova

223