Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
rozprávala, že Vozokančania často chodili do chotára susedných obcf paberkovať, preto ich žartovne nazývali ‘panyósok’ (kedze u nich nošu nazývali ‘panyó’ a prenášaný náklad ‘batyu’). Vraveli o nich, že keď sa im narodí dieťa, ukážu mu ‘panyó’ a kosák, aby - keď vyrastie - často chodilo paberkovať. Meno nákladu noše bolo - podobne ako na Žitnom ostrove - aj na Matúšovej zemi ‘butyor’. Na základe výsledkov doterajších výskumov sa slovo ‘butyor’ na východ rozšírilo zhruba po Váh, lebo za riekou sa už náklad nazýva ‘batyu’. V Tešedľkove nosili polievku pre žatevníkov v črepovej nádobe zaviazanej do siete s veľkými dierami, zvanej ‘kantár’, ktorá bola vyrobená z plochého lana. V druhom desaťročí 20. storočia však túto nádobu úplne vytlačila smaltovaná nádoba na jedlo ( ‘kondér’), ktorú už kupovali v obchode. ‘Kantár’ v Boldogu nepoznali; jedlo tam nosili v dvojačke, ktorú kupovali od seneckých a modranských hrnčiarov. V medzivojnovom období sa však aj v Boldogu rozšírilo používanie smaltovanej, továrenský vyrábanej nádoby na jedlo. V hospodárstve obvykle dominuje používanie košíkov, ktoré sa vyrábali z neolúpaných prútov vŕby a mali tvar obráteného zrezaného kužeľa s dvoma ďalšími uchami. Ako slovenský vplyv sa v oblasti etnickej hranice objavujú aj koše oválneho tvaru, zhotovené zo štiepaného dreva. V Boldogu pri napájaní zvierat používali napájadlo, čím bol zhruba 100 litrový drevený sud s dvoma vyčnievajúcimi uchami. Napájadlo nosili dvaja muži pomocou tyče, ktorá bola prevlečená cez uchá. Rebrina na vynášanie hnoja sa volá 7észa’ (Neded, Vlčany) a na zabíjačke na nej odniesli zaklatého brava na miesto opaľovania. Folklór Ľudová slovesnosť Z folklóru Matúšovej zeme poznáme najdôkladnejšie detské hry. Za to patrí vďaka už spomenutej zbierke Józsefa Bakosa (ktorý však uvádza svoje údaje v podstatnej miere nie z regiónu, ktorý my nazývame Matúšovou zemou, ale z územia medzi Váhom a Hronom, predovšetkým z okolia Nových Zámkov), respektíve publikáciám Józsefa Gágyora (Gágyor 1982; Gágyor 1999), ktorý v troch rozsiahlych zväzkoch uverejnil svoju zbierku z územia niekdajšieho Galantského okresu (ktorý do roku 1996 zahŕňal aj dnešný Šaliansky okres a aj časť obcí Seneckého okresu). Józsefovi Gágyorovi patrí vďaka aj za to, že z okolia Galanty nám priblížil aj žáner, ktorému maďarský folkloristický výskum (aj na Slovensku) doteraz nevenoval patričnú pozornosť. Ide o básničky v pamätných knižkách školákov, z ktorých Gágyor zozbieral a nedávno uverejnil takmer poldruha tisíc (Gágyor 1998). József Gágyor zozbieral a uverejnil aj rôzne hravé detské veštby (Gágyor 2001). O prozaickej ľudovej poézii regiónu máme len veľmi fragmentárne poznatky. Na základe niekoľkých národopisných prác o rozprávkach a povestiach možno predpokladať, že voľakedy mohla existovať na Matúšovej zemi pestrá rozprávačská kultúra. Tá sa však vytratila už do konca 30. rokov 20. storočia - aspoň podľa Sándora Vájloka: „Nemožno v súvislosti s ním [teda človekom Matúšovej 224
