Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
Ovocinárstvo a zeleninárstvo V dôsledku osobitých vlastníckych pomerov a daností pôdy sa na dolnom toku Váhu a v okolí Senca vytvorili skupiny obcí, ktoré sa špecializovali na pestovanie zeleniny. Vlčanskí pestovatelia cibule (‘hagymások’), nededskí pestovatelia kapusty (‘káposztások’) a pestovatelia melónov (‘dinnyések’) v obciach okolo Senca si svoje produkty speňažovali jednak prostredníctvom podomového predaja v podstate až do konca druhej svetovej vojny, na druhej strane záhradníci považských obcí, predovšetkým Nededu dopravovali svoje produkty na drevených člnoch (‘dereglye’) do Komárna, Štúrova, Nagymarosu, Vacova a Budapešti. Na okolí Nededu na oboch brehoch Váhu bolo vylodených po celý rok 70-80 drevených lodí. Takmer každá loď bola vo vlastníctve dvoch-troch spolčených gazdov a jej nosnosť dosahovala aj 400q. Za palubníTa a za kormidelníka išli obvykle Nededčania, ktorí ako mzdu dostali určitú čast transportovaného tovaru. Popri väčších lodiach dopravovali kapustu aj menšími člnmi (‘ladik’ - ich nosnosť mohla byť 40-50 q). S plavbou sa zaoberali najmä Nededčania, v susedných Vlčanoch sa nachádzalo iba niekoľko lodí. Tí, ktorí nemali lode, svoje plody vozili na vozoch ('kocsiháton’) do oblasti Gyôru, Levíc a Zlatých Moraviec (Hofer 1960, 335-336. Porovnaj Krúpa 1970). Sándor Vájlok, medzivojnový maďarský publicista na Slovensku popisoval veľmi výstižne, že „podľa okolia sa vo svete stále túla Vlčančan a v každom ročnom období predáva, raz tu, raz tam. Podľa neho koniec sveta nastane vtedy, keď každý Vlčančan bude doma” (Vájlok 1939a, 93). Aj prekáračky Podunajskej nížiny odzrkadľujú hospodársku špecializáciu, charakteristickú pre jednotlivé obce. Mimochodom, táto špecializácia na pestovanie zeleniny je charakteristická pre túto oblasť dodnes. Nededčania sú hrdí na svoju kapustu i dnes (v ich každodennom stravovaní majú dominantné postavenie rôzne jedlá z kapusty, kým Vlčančania sú pyšní na svoju cibuľu a obrábatelia pôdy pozdĺž cestného úseku medzi Šaľou a Sencom aj v súčasnosti ponúkajú motoristom (cestovateľom) svoje produkty (cibuľu, zemiaky, melóny, kapustu) na mieste. Mlynárstvo Podobne ako na Žitnom ostrove aj tu do polovice 20. storočia zohrávali významnú rolu rôzne typy vodných mlynov. Aj v tomto regióne boli známe ich dva typy: lodné a kolové mlyny. V roku 1866 bolo na Malom Dunaji v prevádzke 37 lodných mlynov, z toho štyri v chotári Jelky. Tento počet sa do roku 1902 zvýšil na sedem. V Jelke možno nájsť v súčasnosti jeden mlyn, ktorý slúži od roku 1994 ako múzeum technickej histórie. Prvá písomná zmienka o jeho existencii pochádza z roku 1894 a bol vo vlastníctve rodiny Némethovcov. V zmysle zákona o vodách z roku 1885 bola povinnosť odstrániť každý lodný mlyn, ktorý nezodpovedal bezpečnostným predpisom riečnej plavby. József Németh dostal povolenie na prestavbu svojho lodného mlyna na kolový mlyn v roku 1899. Nový mlyn bol v prevádzke od roku 1906 až do roku 1951 (Danter 1995a; Ondrejka 220
