Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

2003, 66). Tomášikovský kolový mlyn bol vo vlastníctve rodiny Maticzaovcov a postavil ho János Maticza v rokoch 1893-1894. Po jeho premiestnení v roku 1911 bol mlyn v prevádzke až do roku 1960 a od konca 70. rokov slúži ako múzeum (Gágyor 1975; Ondrejka 2003, 66). Mimochodom, pred druhou svetovou vojnou v chotári Tomášikova bolo v prevádzke viac vodných mlynov.

Kolový mlyn v Tomášikove (Fotoarchľv Dudvážskeho múzea v Galante)

Remeselná výroba

Spracovanie ľanu prebiehalo v tomto regióne domáckym spôsobom až do fázy výroby priadze, ktorú obvykle dali tkať tkáčom. Vyšívaním sa v roku 1930 zaoberalo (bolo zamestnaných) v Pustých Úľanoch väčšinou obývaných Slovákmi 380 osôb (Zaťko 1931, 117). Z ražnej slamy bol schopný pliesť košíky prakticky každý muž, a takisto rozumeli aj spracovaniu vŕbových prútov. Medzi trstickými mužmi bolo až do konca druhej svetovej vojny všeobecne rozšírené, že pre vlastné hospodárstvo vyrábali rôzne košíky z vŕbových prútov: košík na zber kukurice ('kukoricaszedő kosár’), košík na husi (‘lúdkosár’), košík na obrok (‘abrakoskosár’), košík na plevy (‘polváskosár’) atď. (Danter 2000, 161). Starí tešedíkovskľ sedliaci ešte aj na konci 70. rokov 20. storočia bežne zhotovovali pre domácnosť rôzne prútené košíky.

O ľudovej ornamentike regiónu si môžeme vytvoriť obraz na základe medzivojnových kresieb Jánosa Thaina (Thain-Tichy 1991), respektíve z krátkych sumarizácií Izabelly Danterovej (Danterová 1998). Ľudová ornamentika Maďarov

221