Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
marum distríctus Mathvsfelde anni 1545). Na základe jej údajov východná hranica Matúšovej zeme nepresahuje na ľavý breh Váhu. Súpis uverejnený Jeršovou obsahuje mená 38 usadlosti', z ktorých zhruba tretina je dodnes maďarská. Podľa tohto faktu západnou hranicou Matúšovej zeme je Senec, Sládkovičovo, Bernolákovo a Boldog (Bodogazszonfalwa), na juhu a na východe Malá a Veľká Mača, Matúškovo (Taxon), ďalej Horné a Dolné Saliby, Trstice (Botszeg) a Vozokany (Jeršová 1947, 406-407). Dôkazovú hodnotu jej údajov uznáva aj Gyula Kristó (Kristó 1973, 36-37). Podľa mojich vedomosti' pomenovanie ‘Mátyusfólď (Matúšova zem) sa v maďarskom texte prvýkrát objavuje v poetickom diele Andrása Farkasa Az zsidó és magyar nemzetről [O židovskom a maďarskom národe] zo 16. storočia (In Szilády 1880, 20). V predslove Maďarsko-latinského slovníka Alberta Molnára Szenciho možno tiež nájsť výraz Mátyusföld. V tomto predslove významný autor - opisujúc históriu svojej rodiny - rozpráva, že jeho praded, pochádzajúci zo Sedmohradska, ”si zobral manželku zo zemianskej rodiny z obce Váhovce na Matúšovej zemi" (Szenczi Molnár 1993, 439). Margita Méryová a viacerí maďarskí bádatelia na Slovensku - teda aj József Bakos a András Takács - východnú hranicu oblasti určujú v menšej či väčšej vzdialenosti na východ od línie Váhu. Z ich názorov je z etnografického hľadiska ešte najprijateľnejšie stanovisko Margity Méryovej, ktorá píše, že východná hranica Matúšovej zeme je v údolí rieky Žitava (Méryová 1988, 62. Porovnaj Podolák 1957, 534). Keď hovoríme o dnešných kultúrnych hraniciach alebo o hraniciach nedávnej minulosti, je vhodné zamyslieť sa, či by sme nemali brať do úvahy aj západnú hranicu niekdajšej Osmanskej ríše, presahujúcu na sever od Dunaja. Táto hranica je totiž viac-menej totožná s východnou hranicou krajinnej oblasti, ktorú dnes nazývame Matúšovou zemou. Možno teda konštatovať, že ani naďalej sa nedá jednoznačne určiť, aká je rozloha Matúšovej zeme. Z historického hľadiska je pre mňa najviac pravdepodobné, že južnou hranicou Matúšovej zeme je Malý Dunaj, západnou sú Malé Karpaty, východnou Váh a severnou - z madärského uhla pohľadu - slovenskomadärská jazyková hranica. Samotná oblasť na území slovenského etnika siaha ďalej na sever a v slovenskej odbornej literatúre nesie pomenovanie Matúšova zem, avšak Slováci, žijúci na tamojšom území, nepoznajú toto označenie krajiny a ako oblastné pomenovanie ho nepoužíva ani slovenská etnografia (Méryová 1988). Nie je však bez problémov ani zodpovedanie otázky, či jazyková hranica v rámci Matúšovej zeme znamená zároveň aj kultúrnu hranicu. Už aj preto, lebo etnická hranica sa po stáročia menila, posúvala sa na juh, kým prľrodopisnogeografická hranica Podunajskej nížiny vedie severnejšie od dnešnej etnickej. K problematike je nevyhnutný ďalší výskum a môžeme vysloviť len ako predbežnú hypotézu, že dnešné jazykové a kultúrne hranice nie sú totožné. Najsevernejšia časť Matúšovej zeme - bez ohľadu na jazykové pomery - má už však úplne inú kultúru, keďže ani z prírodopisno-geografického hľadiska nepatrí k Podunajskej nizine. 210