Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

I. Úvod

tovali dve kultúrne tradície, tie však nepokrývali presne dve hlavné spoločenské skupiny, elitu a obecný ľud. Elita sa zúčastňovala na malých tradíciách, ale obecný ľud nebol účastníkom veľkých tradícií. Táto asymetria vznikla preto, že obe tradície mali k dispozícii rozličné možnosti tradovania. Veľkú tradíciu sprostredkovávali školy a univerzity v inštitucionálnom rámci. Uzavretou tradíciou bola v tom zmysle, že vylúčila všetkých, ktorí nenavštevovali tieto, nie pre každého otvorené inštitúcie. Táto tradícia v užšom zmysle slova prehovorila iným jazykom. Malá tradícia sa šírila neformálnymi cestami. Bola otvorená pred každým, ako kostol, krčma, tržnica, na miestach, kde často dostala aj priestor prejaviť sa” (Burke 1991, 44-45).

Tieto definície, teda otázka malej a veľkej tradície, znovu len spätne vplývajú na vyššie prejednávanú problematiku chápania ľudu a zdá sa, že potvrdzujú správnosť postoja Alana Dundesa.

1.1.4. Kým zmena v zásade nie je v protiklade s tradíciou (veď ako už bolo spomenuté, aj v rámci hraníc vymedzených tradíciou možno pozorovať postupný vývoj), existujú dva pojmy, ktoré sú s ňou čiastočne v protiklade. Sú nimi inovácia a novátorstvo. I keď sa z formálneho hľadiska zdajú byť synonymami - ako ma upozornil jeden z mojich lektorov, Vilmos Voigt - nepomenúvajú úplne zhodné javy. Dodajme však, že existujú vedci, ktorí ich používajú ako synonymá (napr. Barabás 1971-72; Beitl-Beitl 1974). Inovácia znamená zásadný pokrok vo vývoji (napr. nahradenie kosáka kosou alebo ručného mlátenia obilia strojovým atď.), novátorstvo je zmenou menšieho významu, netýkajúcou sa podstaty či efektivity (napr. namontovanie schodíkov na voz, úprava rukoväte kosy atď.).

K doteraz rozoberanému systému pojmov sa sčasti viažu pojmy modernizácia, pomeštovanie a globalizácia. Možno ich priblížiť vychádzajúc z pojmu inovácia, veď možno povedať, že ide o koncentrované inovačné systémy. Platí to aspoň v prípade modernizácie. Etnológia sa dlho nevenovala otázkam modernizácie, vychádzajúc z mylného predpokladu, že kultúra, ktorú skúma, je v zásade tradicionálna, a modernizáciu považovala za protikladný jav. Naopak, ide o dva znova a znova sa vynárajúce, vzájomne sa dopĺňajúce procesy. Isté javy (napr. objavenie sa žatia kosou) mali v priebehu 19. storočia charakter modernizácie, ale v 20. storočí sa stali tradičnými a s postupom ďalších modernizačných procesov mohlo dôjsť aj k ich nahradeniu. Modernizáciu v užšom zmysle je zvykom považovať za zhodnú s priemyselnými revolúciami. Ich vplyv pochopiteľne nie je badateľný len v živote sedliactva, ale i v spoločensko-hospodársko-kulturálnom živote vo všeobecnosti (Bausinger 1991; Fejős 1998; Kaschuba 1990; Podoba 2001). Naopak, pomeštovanie sa čiastočne viaže k sedliactvu, čiastočne však znamená preberanie hodnotového systému, životného štýlu a sčasti i mentality ďalšej spoločenskej vrstvy, meštianstva, a tento pojem, i keď v širokom ponímaní, v podstate označuje dovŕšený proces.

„Pomeštovanie sedliactva je spoločenským a kulturálnym procesom, v priebehu ktorého sa sedliactvo vymaňuje z právnych väzieb a životného štýlu, charakteristických preň vo feudálnej spoločnosti; stáva sa samostatným členom trhového

20