Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

tvrdého dreva, ktoré boli potrebné na stavbu lodi' a člnov, si komárňanskí" lodní tesári vedeli zabezpečiť od miestnych obchodníkov. Drevo, ktoré bolo pri stavbe lodí najcennejšie, močiarny dub, získavali najčastejšie zo Žitného ostrova alebo z Vértešských lesov (Kecskés 1978, 167-185).

V 18.-19. storočí bolo v Komárne významné aj hrnčiarstvo. Vyrábali dvojaký hlinený riad, čiernu keramiku bez glazúry (Teketemívesek') a glazovanú keramiku (‘mázas mívesek'). Títo majstri pracovali stmelení do dvoch rozdielnych cechov a svoje privilégium získali v roku 1718 (Kresz 1960, 300). Komárňanské hrnčiarstvo na začiatku 20. storočia prakticky zaniklo. Dopyt po keramike v tomto regióne (ešte nejakú dobu) uspokojovali hrnčiari z Taty.

Pred koncom 19. storočia bol popri Komárne najvýznamnejším mestom Žitného ostrova Šamorín so svojím kvitnúcim cechovníctvom. Podľa správ Antala Khína tu bol zastúpený cech čižmárov, tesárov, stolárov, zlatníkov, pernikárov, mäsiarov, remenárov, kolárov, zámočníkov, klobučníkov, murárov, kováčov, gombikárov, krajčírov, tkáčov, garbiarov, kožušníkov, hrnčiarov, pekárov, mlynárov, rybárov a pastierov oviec (Khín 1932, 19).

Pernikári, ktorých na Žitnom ostrove nazývali ,borsoskások‘, pôsobili v Dunajskej Strede, Veľkom Mederi a v Šamoríne a ich činnosť možno doložiť v podstate od 18. storočia. Najskôr sa objavili v Šamoríne, keď si tam rodina Welsovcov založila obchod. Vo Veľkom Mederi položil základy tohto remesla Zsigmond Vörös, ktorý sa sem prisťahoval z mesta Hódmezővásárhely po roku 1848. Jeho vnuk, Kálmán Vörös tu bol posledným pernikárom. Medovníky majstrov v jednotlivých mestách sa líšili od seba osobitou chuťou, špeciálnymi receptami (Sidó 1968).

Nakoniec sa treba zmieniť aj o domáckej výrobe. Zo Žitného ostrova sa zachovalo len málo pamiatok rezbárstva na umeleckej úrovni, zato pleteniu košíkov v prvej polovici 20. storočia, v nemalej miere pod vplyvom v tej dobe organizovaných kurzov košikárstva, sa v podstate rozumel každý roľník. Z vŕbového prútia, ktoré v tejto oblasti hojne rástlo, zhotovovali rôzne košíky s plochým dnom, kionky, košíky s uchom, cedidlá na mušt atď., predovšetkým pre vlastnú potrebu, prípadne pre potreby svojej užšej či širšej rodiny. Pre trh vyrábali spravidla len v menšej miere a pletenie košíkov považovali iba za doplnkovú činnosť v zimnom období vedľa svojho hlavného zamestnania: poľnohospodárstvo, riečna plavba atď. (Danterová 1992, 33-36; Kapráliková 1993). Skôr len výnimkou boli košikári z Baloňa, Gabčíkova, Zlatnej na Ostrove, Číčova, Čiližskej Radvane, Okoča, Kolárova, Klizskej Nemej, Sokoliec, Veľkých Kosľh a Velkých Dvornikov, ktorí, aj keď v menšej miere, ale v roku 1930 pracovali aj pre trh (Zaťko 1931, 132-134). Podľa mojich vedomostí, v časovej hĺbke postihnuteľnej etnografickými metódami na Žitnom ostrove nepoznali archaickejšie formy košíkov s obrubou.

Obyvatelia Kolárova sa vo veľkom zaoberali aj výrobou rohoží. Toto remeslo sa sem rozšírilo preukázateľne prostredníctvom manželských zväzkov s obyvateľmi usadlosti Pusztasomorja (Podunajsko, Maďarsko). Spracovanie konopí bolo bežné v každej dedine, a až po získanie priadze sa všetky úkony robili vlastnoručne, doma. Tkanie však robili už obvykle tkáči. Už v 17. storočí pôsobili

191