Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
I. Úvod
vytvorenie národa; - 4. davy pracujúcich s tradičnou kultúrou v predkapitalistických spoločnostiach..." (Kosa 1980) Je síce pravda, že niektoré skoršie postoje sa aj tak zdajú byť neotrasiteľné (Ortutay pravdepodobne až do svojej smrti vytrval pri svojom roľnľcko-centrickom ponímaní národopisu; aj Imre Katona vo svojej poslednej súhrnnej práci chápe pod folklórom „celú duchovnú kultúru roľníctva”: Katona 1998, 16. Na zamyslenie je ďalej i to, že valné zhromaždenie Maďarskej národopisnej spoločnosti na jeseň roku 2000 sa konalo pod názvom Roľnícka minulost a prítomnosť na prelome tisícročia), kruh sa však postupne rozširoval (viď; Voigt 1987b). Prvý zväzok osemdielneho Maďarského národopisu, poskytujúci teoretickometodologické základy a prehľad dejín národopisnej vedy, ešte nevyšiel (podľa prísľubov sa z neho dozvieme aj modernú definíciu objektu maďarskej národopisnej vedy: Paládi-Kovács 2000, 16). V úvode naposledy vydaného zväzku Spoločnosť sa však hlavný redaktor Attila Paládi-Kovács pokúsil o jeho určenie, veľmi dôležité z hľadiska pochopenia celej ľudovej pospolitosti. Podľa tejto definície je ľudová kultúra čiastkovou kultúrou a jej nositeľmi je okrem roľníctva, pastierstva, remeselníkov i „prevažná časť” robotníctva v priemysle (Paládi- Kovács 2000,15, 21-22). Bolo by však dobré presne vedieť, na ktoré obdobie vzťahuje túto definíciu. Tým sa aj chápanie ľudu značne rozšírilo. Podľa mojich poznatkov v maďarských súvislostiach najširšie chápanie, po stopách Alana Dundesa, reprezentuje Mihály Hoppál, podľa ktorého „‘ľud‘je každá skupina ľudí, ktorá disponuje aspoň jedným spoločným činiteľom, ktorý ich spája” (Hoppál 1981,9). „Lud môže byť akákoľvek skupina ľudí, kdekoľvek na svete, ak členovia tejto skupiny majú aspoň jednu spoločnú črtu. Je nepodstatné, aká črta to je - môže to byť spoločné povolanie, jazyk alebo náboženstvo -, dôležité však je, aby skupina mala také tradície, ktoré považuje za vlastné. Teoreticky skupina musí mať aspoň dvoch členov, ale v praxi majú tieto skupiny viac členov. Jeden z členov skupiny nemusí poznať všetkých ostatných, ale je pravdepodobné, že pozná spoločné jadro tradície, to, čo v ňom vzbudzuje pocit príslušnosti k tejto skupine.” (Dundes 1978, 7) Východiskom Alana Dundesa je v prvom rade to, že ruší protiklad medzi roľníckocentrickým chápaním ľudu a tzv. primitívnymi národmi, resp. folklórom obyvateľov miest. Súhlasí s tým názorom marxistickej folkloristiky, ktorý objekt folkloristiky rozšíril popri roľníctve i na proletariát, kritizuje však tézu, podľa ktorej do pojmu ľud patria len nižšie, utláčané spoločenské triedy (viď: Dundes 1978, 1-2). V každom prípade, ak sa nad takouto formou chápania zamyslíme, je zrejmé, že takto je možné vytvoriť ľubovoľný počet ľudu, a daný jednotlivec môže byť súčasne členom nespočetného množstva ľudu (žitnoostrovský Maďar môže byť napr. práve tak členom ľudu Slovenska ako členom maďarského ľudu, alebo členom katolíckeho ľudu Žitného ostrova, alebo hoci aj „ľudu zubárov”...) Aj 15
