Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

IV. "Vonkajšies" vplyvy, formujúce populárnu kultúru oblasti

2. Interetnické vzťahy

Koniec koncov z pohľadu dejľn vedy možno vysvetliť, nie však zdôvodniť, že naša národopisná prax (a vlastne nielen naša), či už to vysloví alebo nie, stotožňuje územie rozšírenia „ľudovej kultúry” Maďarov s maďarskou jazykovou oblasťou (a všeobecne „národné" ľudové kultúry s jazykovým rozšírením daného etnikanároda). V rámci nej na určenie vnútorného členenia, ako i jednotlivých regiónov, národopisných, etnických, etnokultúrnych skupín síce podnikla úspešné pokusy, ale zhodu vonkajších, jazykových hraníc považuje za evidentnú, preto sa touto otázkou v podstate nezaoberala. Béla Gunda, ktorý už naozaj skúmal maďarskú ľudovú kultúru v európskych perspektívach a súvislostiach, tiež sleduje členenie ľudovej kultúry Maďarov len „v medziach jazykových hraníc”: „Maďarská ľudová kultúra - v ktorej sa skrýva tradičné i permanentne nové - je od Őrségu po moldavských Csángov, od oblasti Zobora po Maďarov v Szerémségu svojrázne integrovanou, vzájomne reťazovito spojenou, hraničnými líniami neoddeliteľnou, aj etnikum vyjadrujúcou mnohofarebnou freskou subkultúr” - píše vo svojej akademickej inauguračnej reči (Gunda 1994, 52). Napriek tomu je zrejmé, a vyplýva to z celého obsahu i argumentácie inauguračnej reči, že jazyková hranica - aspoň tu, v strednej Európe - neznamená zároveň aj kultúrnu hranicu. To isté platí aj pre Škandinávsky polostrov, ako sa dozvedáme z práce Nilsa-Arvida Bringéusa (Bringéus 1990, 93. Viď: Vilkuna 1975); výskumy Richarda Weissa dokazujú túto tézu aj vo švajčiarskych súvislostiach (Weiss 1959). K podobným záverom dospel i Milovan Gavazzi pri skúmaní kultúrno-geografického členenia juhovýchodnej Európy (Gavazzi 1956; Gavazzi 1958). Treba poznamenať, že pre vzájomný vzťah ľudovej kultúry a jazykových hraníc síce vyššie uvedené vo všeobecnosti platí, ale vyskytujú sa i výnimky. Na tie poukázal Josef Vaŕeka, keď skúmal kultúrne členenie Čiech a Moravy (Vaŕeka 1994, 178-179, 181). Attila Paládi-Kovács zdôrazňuje, že „je nemožné skúmať členenie maďarskej ľudovej kultúry odtrhnuto od susedných národov” (Paládi-Kovács 1984, 58), ale ak si skutočne budeme počínať podľa toho, musí vyjsť najavo i to, že medzi „ľudovými kultúrami” nie je ostrá hranica, dokonca (zachádzajúc ešte ďalej), „ľudové kultúry” sa pravdepodobne ani nerysujú podľa jazykového rozhraničenia ľudu, národov, etník (k téme viď ešte: Kaľavský 1991; Kiliánová 1994; Voigt 1984a). To všetko nemôže vyjsť najavo na základe máp Madárského národopisného atlasu, pretože jeho skúmané lokality tvorili výlučne obce s maďarsky hovoriacim obyvateľstvom (Barabás red. 1987-1992). Tým viac môže (mohol by byť) na tento cieľ vhodný Etnografický atlas Slovenska (Kovačevičová red. 1990), ale tu sa stretávame zase s inými, predovšetkým interpretačnými problémami (viď: Liszka 1993b).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že medzi pekné a vzrušujúce úlohy národopisnej vedy patrí odhalenie pôvodu jednotlivých zložiek „ľudových kultúr”, zmapovanie trasy kultúrnych prúdov (opakujem: obvykle viazané ku konkrétnym pohybom obyvateľstva!), objasnenie ich príčin, respektíve ohraničenie niektorých kultúr, kultúrnych okruhov, ako i zistenie ich vzájomných vplyvov. Rovnako vzrušu120