Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

IV. "Vonkajšies" vplyvy, formujúce populárnu kultúru oblasti

júceho okruhu problémov sa dotkne bádateľ, ktorý sa pustí do skúmania osobitého systému vzťahov etník (v tomto prípade, kvôli jednoduchosti, chápem v dnešnom zmysle ponímané národy) a kultúr. Na jednej strane je zrejmé, že ľudová/populárna kultúra toho-ktorého etnika obvykle nie je jednotná, skladá sa z viacerých väčších či menších, navzájom viac-menej odlišných - čo vyplýva aj z fázového posunu v čase - súčasne však mozaikovito k sebe navzájom viazaných základných jednotiek. Na druhej strane však niektoré kultúrne javy (treba dopredu povedať: väčšina!) však presahujú etnické (jazykové) hranice a nezávisle od etník vytvárajú kultúry, kultúrne okruhy, viažúce tieto etniká k sebe navzájom.

K tomuto okruhu problémov možno uviesť aj niekoľko maďarských súvislostí zo Slovenska, ktoré sprostredkovane poskytnú odpoveď aj na to, prečo určité kultúrne javy presahujú jazykové hranice.

Jedným z najvďačnejších terénov na výskum interetnických vzťahov je spolužitie maďarsko-nemecko-slovenského (a čiastočne i chorvátskeho a bulharského) obyvateľstva v Bratislave a jej okolí. Tento problém si vyžaduje samostatnú monografiu, preto sa ho snažím naznačiť len niekoľkými vybranými príkladmi. „Koncom 19. storočia sa hovorilo, že mesto (Bratislava. Pozn. J.L.) je ráno slovenské, na obed maďarské a večer nemecké” (Salner 1998, 15). Mesto si túto trojjazyčnosť, trojkultúrnosť udržalo prakticky až do roku 1945, hoci - ako poznamenal jeden starý Freiburger - „ozajstný Preßburger hovoril tromi jazykmi, ale ani jedným nie správne”. Nezávisle od toho tu nemohli byť komunikačné problémy, čo do veľkej miery uľahčilo viac-menej slobodné prúdenie rôznych kultúrnych hodnôt. To sa dialo mnohými kanálmi. V majetnejších nemeckých rodinách slúžili dievčatá z horného Žitného ostrova, pričom komunikačným jazykom bola obvykle maďarčina. Je veľmi ťažké exaktným spôsobom posúdiť, ale je zrejmé, že tých niekoľko rokov, ktoré tieto dievčatá strávili v meštianskych rodinách, nezostali bez vplyvu na ich mentalitu, kultúru správania, vkus atď.

Bezproblémovej jazykovej komunikácii napomáhal tzv. systém výmeny detí. Týmto okruhom otázok sa v posledných rokoch zaoberali viacerí bádatelia (naposledy Csorna 2000 a Liszka 1997b, obidve s odkazom na dälšiu literatúru). Jeho podstata je vtom, že rodičia rôznej národnosti, rovnako roľníckeho i meštianskeho pôvodu, si na niekoľko mesiacov, často na rok-dva, vzájomne vymenili svoje deti vo veku školákov nižších tried, vychovávali ich ako svoje vlastné, posielali do školy. Tým si dieťa nielenže osvojilo jazyk toho druhého, ale v danom prípade bolo aj vnímavejšie voči jeho kultúre. Tradíciu systému výmeny detí možno spätne doložiť údajmi po prvé desaťročia 19. storočia a trvala až do 60. rokov 20. storočia, dokonca s istými obmedzeniami trvá dodnes.

Maďarská odborná literatúra sa pomerne dôkladne zaoberala týmto okruhom problémov aj v súvislostiach s viacerými regiónmi (ich prehľad viď: Liszka 1991b, 505). Attila Paládi-Kovács a Zoltán Ujváry publikovali príklady z Gemera, naznačujúce madärsko-slovenské vzťahy (Paládi-Kovács 1981; Ujváry 1984b, 43), kým László Kosa sa podujal na ucelené spracovanie tejto témy (Kosa 1981; Kosa 1987a). Margita Méryová podala prehľad vyššie spomenutých prác

121