Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku
sto zaznamenaných nápevov (Pongrácz 1982, 882-883). Podobne za výnimku možno považovať slovenský výskum ľudovej hudby, uskutočnený na konci tohto obdobia, ktorý sa dotýkal aj oblastí obývaných Maďarmi Od základov sa zmenila situácia v období rokov 1938-1945. Na územiach znovu pripojených k Maďarsku sa objavili tucty bádateľov z „materskej krajiny” a uskutočňovali hodnotné výskumy. 0 ich stykoch s miestnymi výskumníkmi však máme k dispozícii len ojedinelé údaje. Vieme napríklad, že v roku 1939 bol v Rožňave Gyula Ortutay a stretol sa aj s Kálmánom Tichým, ale o tom, či toto stretnutie malo nejaké odborné dôsledky, naše pramene nehovoria (Rozsnyói Híradó 47, 17.9.1939, 3). V prostredí malého počtu Maďarov, ktorí zostali pod slovenskou správou, uskutočňovali výskumy (zrejme zhodou náhod) odborníci (jazykovedci), vyzbrojení teoreticko-metodologickými vedomosťami na európskej úrovni svojej doby (László A. Arany a Éva Putz). Prvé desaťročie po druhej svetovej vojne bolo pre Maďarov na Slovensku v podstate obdobím hľadania cesty, objavovania vlastnej identity. Predtým tu žijúci a pracujúci národopisní bádatelia boli nútení presídliť sa do Maďarska a javiskové folklórne programy Csemadoku boli potrebné na to, aby sa etnografické výskumy dostali znovu do popredia. Vtedajší bádatelia sa najprv snažili iba získať autentický hudobný a tanečný materiál pre účinkujúce folklórne skupiny, neskôr sa ich záujem postupne rozšíril aj na iné javy ľudovej kultúry (predovšetkým kroje a zvyky). Tento čoraz viac sa rozširujúci a prehlbujúci záujem umocňoval od druhej polovice sedemdesiatych rokov aj nástup mladej generácie odborníkov, čerstvých absolventov etnografie. Zároveň s rozširovaním odborného záujmu sa objavovala stále nástojčivejšia požiadavka na vytvorenie stabilného inštitucionálneho systému národopisnej vedeckosti. Jej čiastočná realizácia (s národopisnou spoločnosťou, výskumným ústavom, múzeami, publikačnými možnosťami atď.) sa uskutočnila až v poslednom desaťročí. Medzitým sa od šesťdesiatych rokov vytváral čoraz užší a hlbší vzťah medzi maďarskými dobrovoľnými výskumníkmi a etnografmi zo Slovenska a odborníkmi z Maďarska. Tieto väzby v poslednom desaťročí prerástli do naozaj plodných inštitucionálnych vzťahov, ktorých výsledkom sú aj spoločné výskumné projekty. Zároveň sa rozvinuli živšie a užšie vzťahy medzi maďarskými etnografmi na Slovensku a slovenskými odborníkmi, ako i medzi odborníkmi z Maďarska a slovenskými vedeckými pracovníkmi. To tiež dokazuje celý rad spoločných výskumných programov a konferencií. Popritom treba zdôrazniť, že maďarský vedecký život na Slovensku, najmä národopisná práca v rámci Csemadoku, ale už aj predtým progresívni prívrženci hnutia Sarló a konzervatívni zástancovia Alapyho boli a sú v obrovskom fázovom posune k (západo)európskym národopisným smerom, a ich pokusy možno prirovnať skôr k chápaniu národopisu obdobia romantizmu. Zároveň je však pravdou, že jeden zo vzorov prívržencov hnutia Sarló, István Gyôrffy, tiež niekedy zastával toto hľadisko, pričom v Maďarsku pracovali v tej dobe už aj zástancovia modernejších aspektov národopisnej vedy (János Honti, Géza Róheim, Károly Marót). 108
