Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)

Vplyv nemeckej kolonizácie na rozvoj remeselnej výroby na Slovensku

V roku 1763 si podali žiadosť o štatút výrobcovia parochni', ale dostali ho až v roku 1779, najmä preto, že výroba parochní sa považovala skôr za slobodnú živnosť ako za remeslo. Parochniari žili aj na Podhradí.

Dôkazom dobrého prosperovania bratislavských remesiel je i skutočnosť, že koncom sedemdesiatych rokov 18. storočia zamestnávali bratislavskí majstri okolo 1 800 tovarišov z cudziny, najmä z Rakúska, Bavorska a iných nemeckých krajín, ale i z Čiech a Moravy. Napríklad krajčírov prichádzalo do mesta aj 100 ročne. Mnohí z nemeckých tovarišov sa tu usadili natrvalo a otvorili si vlastné dielne, nadobudli meštianske práva a vstúpili do cechov.

Pre Modru bolo typické, že sa tu veľmi rozvinula výroba súkna, ktorá v roku 1696 mala 34 majstrov. V odevných a textilných remeslách popri súkenníkoch boli najpočetnejší čižmári, krajčíri, ševci, klobučníci a postrihovači súkna.

Aj v Pezinku boli najvýznamnejšími remeselníkmi súkenníci, ktorých v polovici 18. storočia bolo okolo dvadsať. V Pezinku a vo Svätom Jure prosperovali zväčša tie isté remeslá ako v Modre.

V Bratislave, Modre a Pezinku pracovali v prvej polovici 18. storočia faktórie šaštľnskej kartúnky, len v Modre sa pradením zaoberalo okolo 100 jednotlivcov. Významným centrom pradenia bola Bratislava, kde si okrem šaštínskej kartúnky dávala priasť mošonská súkenka, devínska manufaktúra na červenú priadzu, Strasserova súkenka i bernolákovská kartúnka. Pradením sa tu zaoberalo viac ako 400 ľudí. Mošonská súkenka (Mosonmagyaróvár v Maďarsku) sa v roku 1803 presťahovala do Bratislavy a jej majiteľom bol obchodník Schneller. Existovala až do spätného odsťahovania v roku 1820. Táto súkenka si svoje výrobky dávala farbiť výlučne u popredného bratislavského farbiara Jakuba Hubera, a práve pre jeho farbiarske umenie sa presťahovala do Bratislavy. Huberova dielňa bola jednou z najvýznamnejších v Uhorsku, a mala najmodernejšie vybavenie, vypracované francúzskym chemikom Chaptalom. Huber farbil v najrozličnejších farbách na základe knihy s 990 receptami.

V Bratislave sa za vlády Jozefa II. rozvinul hodvábnický priemysel. V roku 1773 sa síce pokúsil založiť manufaktúru tohto druhu Švajčiar Jakub Ackerman, ale v osemdesiatych rokoch tu už pracovalo viacero takýchto podnikov. Najvýznamnejší patril Bernardovi Limmerovi. Okrem hrubších hodvábnych výrobkov vyrábal aj jemnejšie látky, napríklad taft, croise, crosditor. Na Podhradí vybudoval manufaktúru na výrobu zamatových stužiek obchodník Spitzer.

Hodvábnický priemysel sa v Bratislave rozvíjal aj na prelome 18. a 19. storočia. V roku 1796 tu už pracoval prístroj na motanie hodvábu a v meste pracovalo okolo 6 dielní. Významná bola súkenka Jozefa Hänischa, ktorý v roku 1817 zamestnával 57 ľudí. Jeho výrobky boli kvalitné, a dosiahol predaj aj na talianskych trhoch. Bývalý cechový remeselník František Kragel vybudoval manufaktúru na kašmír a iné cajgy, Jozef Doranský na hodvábne stužky a Augustín Fortin na šatky.

V prvej polovici 19. storočia bolo v Bratislave 164 krajčírov a 162 ich tovarišov, ktorí šili na nemecký spôsob. Neskôr počet tovarišov prevýšil počty

68