Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)

Vplyv nemeckej kolonizácie na rozvoj remeselnej výroby na Slovensku

Manufaktúrna výroba existovala i v trestnici v Senci (1774), odkiaľ ju o 6 rokov neskôr presťahovali do Tomášikova. Pracovalo tu okolo 150 trestancov, tretina pochádzala z Rakúska.

Sprievodným znakom vzniku a rozvoja textilných manufaktúr bolo domácke pradenie pre tieto podniky, ktoré sa často vykonávalo na miestach i veľmi vzdialených. Domácky pradiar pracoval s technologicky novými nástrojmi, zväčša zhotovenými podľa nemeckých vzorov a kvalitnejšími ako mali domáci (ľudoví) výrobcovia textílií. Pradiarov najprv zaškolili odborníci, a až potom mohli pracovať.

Textilné a odevné remeslá v regióne Bratislava a okolie

Bratislava ostala prevažne nemeckým mestom nielen počas stredoveku, ale i v období novoveku a nemecký charakter si zachovala až do 20. storočia. Ležala blízko Viedne, Rakúska a v podstate cez neho susedila s Bavorskom. Na Bratislavu sa výrazne orientovalo i západné Uhorsko, čo je v súčasnosti rakúsky Burgenland. Prílev Slovákov, ale i Madärov či Chorvátov bol pomerne malý, meštianske práva si z nich nadobudla sotva desatina. V rámci remesiel to boli čižmári, uhorskí zámočníci, halenári, gombičkári a domáci ševci, ktorí tu vytvorili cechy so štatútmi v latinskom, maďarskom alebo slovenskom jazyku. Slovenský cech tu vznikol až v roku 1738 a vytvorili ho slovenskí ševci.

Vinohradnícke mestá Modra, Pezinok a Svätý Jur sa síce slobodnými kráľovskými mestami stali až v 17. storočí, ich obyvateľstvo však bolo prevažne nemecké a len postupne sa poslovenčovalo. V Pezinku si napríklad nadobudlo meštianske právo v rokoch 1744-1790 až 66 remeselníkov prevažne slovenskej národnosti z okolia, v Modre v rokoch 1750-1781 až 73. Slovenské štatúty mal len cech ševcov z Modry (1654), čižmári z Modry, Pezinka a Svätého Jura, kým gombičkári z Modry mali štatúty maďarské, modranskí halenári zas latinské. V Trnave od 16. storočia nemčina ustupuje do úzadia a nahrádza ju latinčina, slovenčina a maďarčina.

Na západnom Slovensku hrala v remeselnej výrobe vedúcu úlohu Bratislava.

V roku 1434 pracovalo v nej 187 remeselníckych majstrov, čo je najvyšší známy počet v stredovekom meste Slovenska. V oblasti odievania a obúvania pracovalo 43 majstrov, 10 pri výrobe textílií a 18 majstri pracovali pri výrobe a spracovaní kože. Početní boli ševci, remenári, sedlári, mieškári, irchári, takže výrobu a spracovanie kože môžeme už v stredovekej Bratislave pokladať za vedúce remeslá. Z roku 1467 sú známe štatúty cechu kožušníkov a z roku 1459 cechu krajčírov.

Mimoriadny význam malo medzi bratislavskými remeslami klobučníctvo.

V privilégiu cechu z roku 1575 sa menovite uvádza 46 jeho členov a súčasne sa konštatuje, že niektorí z nich zamestnávajú aj po 3-4 tovarišoch, čo by sa v budúcnosti malo obmedziť. Kedže sa počítalo, že jeden tovariš za deň vyrobí okolo 12 klobúkov, v Bratislave sa ročne vyrobilo až okolo pol milióna klobúkov! Klobúky sa vyvážali aj na vzdialené trhy, napríklad do Kluže v Sedmohradsku (v r. 1599-1636 do 400 000 kusov). Koncom 17. storočia výroba klobúkov upad-65