Horváthová, Margaréta: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel o odievania - Interethnica 4. (Komárom-Dunaszerdahely, 2002)
Vplyv nemeckej kolonizácie na rozvoj remeselnej výroby na Slovensku
la, ale toto remeslo malo dobrý zvuk aj neskôr, o čom svedčí skutočnosť, že k jeho majstrom prišli sa zdokonaľovať na vandrovky tovariši až z Estónska, Lotyšska a Švédska. V 17.-18. storočí bolo najviac tovarišov na vandrovke v Bratislave z Nemecka, Rakúska, Čiech a Moravy. Práve v 18. storočí dosiahla remeselná výroba mimoriadne veľký rozsah a úroveň. Na konci vlády Márie Terézie existovalo v meste okolo sto remeselníckych špecializácií, okolo tisíc remeselníckych dielní a okolo šesťdesiat cechov. Najviac majstrov mali v meste krajčíri, v osemdesiatych rokoch 18. storočia ich bolo okolo stodesať. Šili pre predstaviteľov všetkých vrstiev obyvateľstva. Podľa spôsobu práce a zákazníkov, pre ktorých pracovali, sa delili na uhorských a nemeckých krajčírov. Krajčírsky cech si prvý štatút nadobudol v roku 1459 a od pôvodného cechu sa nemeckí krajčíri odčlenili v roku 1763. Členmi cechu halenárov, ktorí šili zväčša pre vidieckych zákazníkov, boli najmä Maďari a Slováci, Nemci zriedkavejšie. Majstri tohto cechu mali právo kontrolovať výrobky iných halenárov dovážané do Bratislavy a od každej haleny, na ktorej našli nejakú chybu, mohli požadovať pintu vína. Kožušníci sa sformovali do cechu už v roku 1467. V tomto cechu vládli svojské zvyklosti. Napríklad, ak sa tovariš chcel stať kožušníckym majstrom, musel mať dvoch ručiteľov, ktorí nesmeli byt kožušníci. V jednej kožušníckej dielni mohli pracovať najviac štyria tovariši a dvaja učni. Veľmi početní boli ševci, ktorých na konci vlády Márie Terézie bolo okolo 80. V štatútoch cechovej organizácii nemeckých ševcov (existoval aj cech slovenský, ktorý bol v Bratislave jediný slovenský za feudalizmu a vyhradil si, že do organizácie sa nesmú prijímať Nemci) bolo mnoho ustanovení, ktoré nenachádzame v iných cechoch. Napríklad najmladší majster musel zapaľovať sviečky na štvrťročných schôdzach, donášať lampáše a iné predmety na pohreby členov cechu a ich príbuzných. Čižmárov bolo v Bratislave okolo štyridsať v druhej polovici 18. storočia a založenie cechu je z roku 1602. Gombičkári boli aj uhorskí, ktorí boli početnejší, ale aj nemeckí, ktorí vyrábali kostené gombíky a ich cech vznikol v roku 1760 odčlenením sa od gombičkárov vo Viedni. Cech uhorských gombičkárov vznikol pôvodne aj s majstrami nemeckej národnosti (v roku 1602), ale postupne v ňom nadobudol prevahu maďarský element a výroba sa špecializovala okrem gombíkov aj na iné ozdoby na mentieky a dolomány uhorskej aristokracie. V roku 1662 vznikol cech pramárov či pozamentierov, ktorí vyrábali rôzne šnúry, nášivky a lemy na odevy uhorskej šľachty. K odevným remeslám patrilo aj rukavičkárstvo. Rukavičkárov bolo asi desať, ale šili i kožené nohavice. Cech vznikol až v roku 1763 a mal prísne štatúty voči svojim tovarišom, lebo napr. požadoval 8 ročnú vandrovku. Málo, len okolo štyroch, bolo v Bratislave súkenníkov a ich štatút pochádzal až z roku 1633, rovnako ako postrihovačov súkna, ktorí postrihovaním chĺpkov z povrchu súkna ho skvalitňovali . 66
